MOMENTS

39

Nikki

Pomaly som otvárala oči. Jasné svetlo ma oslepilo, ale ja som sa tak rýchlo nedala. Niečo ma však prinútilo zatvoriť moje oči. Boli mierne opuchnuté ako keby som plakala celú noc.

Chcete počuť pravdu? Neviem čo sa stalo a ako som sa dostala domov, teda sem, kde bývam s chalanmi. Pamätám si ako som sa prechádzala po Japonsku, konkrétne tade kde sme ale ani to si nepamätá, názov tohto prekliateho mesta.

Otvorila som oči a teraz som videla jasnejšie ako pred tým. Opatrne som sa postavila z postele, lenže táto nebola tá moja. Bola Harryho. Ale to teraz ja rozoberať nechcem. Prekoprcla som sa cez posteľ tak aby moje chodidlá došliapli na zem. Studená dlážka mnou dokázala vyvolať jemné zatrasenie tela. Postavila som sa a navliekla si cez moje telo prvý kúsok oblečenia čo som našla. Na zemi sa rozvaľovalo jeho tričko, ktoré som si prehodila cez moju hlavu na seba. Z toho trička šla jeho vôňa, ktorá ma oslepovala a ja som ostala ako keby omámená.

Postavila som sa a opatrne som kráčala k dverám. Otvorila som ich a moje kroky smerovali ku schodisku, ktoré bolo hneď kúsok od jeho izby. Jemným a ladným krokom som postupovala dolu.

Z kuchyne sa ozývali hlasy chalanov a báb. Po pravde bola som už aj trošku hladná, takže to bola moja zámienka prečo som vyliezla z postele. Všetci bývajú niekedy až priveľa starostlivý a mne to ide hore krkom. No pri nich je ľahké si na nich zvyknúť a to ma vytáča do nepríčetnosti.

Vošla som do kuchyne a ledva som sa udržala na nohách. „Bré ráno," pozdravila som ich. Všetci sa ako na zavolanie otočili mojim smerom. „Dobré," zborovo sa ohlásili. Posadila som sa vedľa Zayna, ktorý ma objal okolo pliec. Perrie z druhej strany od stola ma vraždila pohľadom. Zaujímalo by ma prečo nesedia vedľa seba. To potom zistím. Liam položil predo mňa tanier s omeletou a slaninou. Ak poviem, že nemám chuť budem klamať sama seba. Liam je vynikajúci kuchár hlavne čo sa týka raňajok. Až som slintala, ale tak našťastie som mala pri sebe servítku, ktorú som odhodlane použila. Všetko som to zhltla ako keby som nejedla mesiace.

Sedeli sme v obývačke. Ja osobne som sedela na sedačke a ostatný na veľkom gauči. Pozorovala som ich a čakala čo z nich vypadne. Bolo to zvláštne. Ako keby som sedela na súde a čakala na ich rozsudok. Ale aj tak som sa ho nedočkala. Nebavilo ma tam len tak sedieť a pozerať sa na ich ustráchané tváre. Boli napätý ako keby sa niečo stalo a chceli to zo seba dostať. Hľadela som na nich dúfajúc, že sa niekto nájde kto by začal rozprávať, to prečo sme tu a sedíme pokope. Často sa to nestáva, preto som naozaj zvedavá o čo sa jedná. Pozrela som sa na Lou, ktorá by ohla byť tak skvelá a začať. Nebaví ma tu len tak sedieť a dúfať, že to len tak skončí a ja sa vyhnem niečomu čo mi je nepríjemné. „Asi, je na čase začať," ozval sa zvonivý hlas El. Poďakovala som jej pohľadom, pretože fakt sa mi tu nechce len tak sedieť. Chalani sa pomrvili a ja som začala zhlboka dýchať. Niečo chcú, ale ja neviem nič. „Vieš čo sa stalo po koncerte? Alebo vtedy keď si odišla z haly?" spýtal sa ma Louis. Pozrela som sa po miestnosti. Premýšľala som čo im mám povedať. Predsa to nie je tak ľahké si spomenúť. Ale mňa by skúr zaujímalo prečo si nemôžem spomenúť. Ako keby mi v tom niečo bránilo a ja si nedokážem spomenúť. Len som si povzdychala a sústredila sa na moju odpoveď, ktorá by bola dostačujúca pre ich zvedavé výrazy. „Odišla som do kaviarne. Kúpila som si kávu a odišla, potom si už nepamätám čo sa dialo," zaujato som vravela všetko čo som si len pamätala. Ale viac som im nevedela povedať, lebo vôbec neviem čo sa dialo potom. Chalani si len povzdychli. „Nič si už nepamätáš?" pre istotu sa uisťovala Danielle. Pokrútila som záporne hlavou. Naozaj si nič iné nepamätám. Je to ako keby mi niekto len zahasil spomienky.

Harry

Nič iné si nepamätá. To nie je najlepšie. Budem sa musieť snažiť aby si spomenula. Koncert v Japonsku je u konca, to znamená, že ideme do Rakúska. Naozaj sa mi tam nechce. Nechcem aby sa zopakovalo to čo sa stalo tu.

Domom sa rozoznel zvonček a následne niekto vstúpil dnu. Všetci sme očakávali Paula, ktorý nám prišiel oznámiť ako to bude pokračovať. Ako som si aj myslel bol to on. sadol si na proti nám na stoličku, ktorá bola prázdna. Nevedel som čo sa deje ale aj tak sa mi to jednak nebude páčiť. Niečo sa tu deje a ja by som bol rád ak by sa to všetko dialo mimo mňa. Stačí, že s Nikki mám problémy. Budem sa musieť posnažiť. Paul si nás všetkých prezeral a mne sa to obzvlášť nepáčilo, lebo sa zastavil na mne. Potom sa ale presunul na každého z nás čo sme boli v tejto miestnosti. Niečo však je inak ako by malo byť.

„Zmena plánu, žiadne Rakúsko," usmial sa na nás. Toto som naozaj nechápal. Čo to má znamenať nejdeme do Rakúska? To ho akože len tak vylúčime z koncertov? Alebo ako je toto myslené. „Ako to myslíš?" ozval som sa. Lebo toto je predsa šialené. Všetko čo sa tu deje je šialené a ja si fakt nedokážem pomôcť. „Na tento týždeň sa ide späť do Londýna, ide sa na jeden rozhovor," vysvetlil mi to. Teda respektíve nám. Všetci sa radostne tešili a ja som sa nemohol ubrániť úsmevu, ktorý sa objavil na mojej tvári. Konečne sa ide domov, aj keď je to len na týždeň ale som rád. Nebudem musieť vidieť Lucasa, ktorého som nevidel ani nepamätám. Ale to je teraz jedno.

Paul odišiel a my ostatní sme sa pripravovali na odlet. Máme tu stráviť ešte ale dva dni. To nejak prežijeme ale aj tak sa niečo len tak nedeje. Tieto dva dni si užijeme. „Hej ľudia," utíšil som ich. Venovali mi pozornosť, ktorá sa mi až moc páčila. „Tieto dva posledné dni si tu užijeme!" zvolal som nadšene. Všetci sa zasmiali nad mojim nadšením. Predsa len sa teším domov ako nikdy pred tým. Pokoj tam budem mať, ale aj tak.

Pozrel som sa na Nikki, ktorá bola zabraná do svojich myšlienok. Nepáčil sa mi jej pohľad. Bol tak neutrálny ale zároveň aj utrápený. Bál som sa o ňu. Milujem ju a to vedia všetci. Spravil by som pre ňu všetko len aby bola šťastná. Sadol som si k nej a nevnímal desivé pohľady ostatných. Prehodil som jednu ruku cez jej plecia a pritiahol som si ju k sebe. „Zlatko, nad čím premýšľaš?" šepol som jej do uška. Jemne sa zatriasla pod mojim oslovením. Musel som sa pousmiať. Pozrel sa na mňa a ja som vedel, že ju niečo trápi. V jej očiach sa ligotali slzy, ktoré sa len tak spustili po jej tvári. „Premýšľam nad tou nocou, čo sa stalo, ale nedokážem si spomenúť čo sa stalo," vedel som že ju to trápi. „Kašli na to, časom si spomenieš," usmial som sa na ňu. Ona zaborila jej tvár do mojej hrude a nadýchla sa ako keby nasávala moju vôňu. Po pravde až teraz som si všimol, že má na sebe moje tričko. Naozaj som si to všimol až teraz. Strašne jej sekne. Naozaj sexy v tom mojom tričku. Chýba mi jej prítomnosť v moje posteli. Dlho som ju takto neobjímal. A teraz mám na to príležitosť.