Vlčica

Svitanie

„Aha?!,hej, a ako si hovoril že ráno sú ľudia a onedlho svitá a to by som ako človek domou nedobehla." Povedala som. „ Máš pravdu prídem pre teba večer kým budeme ľudia aby som ťa naučil dobrovoľnú premenu. Zastavil sa a pokračoval: „Tak už bež!" Chvýlu som váhala ale rozbehla som sa čo najrýchlejšie domov. Stihla som to. Skočila som cez otvorené okno do svojej izby, skočila som na posteľ a pozrela som sa do zrkadla oproti postele. Nemohla som uveriť svojim očiam bola som krásny ryšavý vlk s tyrkysovými očami. V tej chvýli som sa začala meniť naspäť. Po premene som išla pozrieť rodičov do izby či ich moje vytie neprebudilo. Nešťastie nie. Kým som raňajkovala cereálie s mliekom prišla mama a podala mi tašku nech nezmeškam školu. Totiž bývame ďaleko od mesta a nemáme auto. Moja cesta do školy trvá tak hodinu a pól pretože musím ist pešo. Keď som bola v polke cesty a išla som cez les pozrela som sa na hodinky a za pätnásť  minút malo zvoniť a mne by zbytok cesty trval trištvrte hodiny . Cez noc som nespala a z posledných síl som bežala. A priala som si keby som mohla byť teraz ten rýchly vlk.