Vlčica

Menšie problémy

Rebeka sa tešila ale zároveň sa ma bála, nevedela či aj mňe v podobe vlka má veriť. Následne sa Rebeka na mňa pozerala a bola vo strehu. A mala na to dôvod. Nikdy nevieš kedy sa tvoja kamoška prestane správať ako človek ale ako vlk. Bohužiaľ jej obavy sa naplnili. Začala sa mi krútiť hlava a spadla som na bok. Rebeka hneď pribehla a snažila sa ma zobudiť. Ale ja ako keby som prišla o rozum, uši som mala vzadu, napnuté nohy, a začala som ceriť ostré vlčie zuby a to sprevádzalo hlboké vrčanie. Hneď keď to Rebeka začula tak pomaly s vystrašeným pohľadom cúvla. Ja s naježenou srsťou na chrbte som sa k nej blížila ale Rebeka stále cúval, až kým nezakopla o kameň nespadla. Nemala kam utiecť bola bezmocná a ja silná a v presile. Ale ona si jednu vec dobre pamätala. Hneď keď si všimla moju obviazanú labu vedela čo má spraviť. Keď som bola tesne pred ňou s výskokom som sa jej išla zakusnuť do ruky ale ona sa uhla a v momente ma kopla do zranenej laby. Od bolesti som opäť spadla na zem. Zobudila som sa na posteli ako človek a Rebeka sedela už nie na druhej strane postele ale rovno na druhej strane miestnosti, bála sa ma.