Omnia vincit amor [HP Fanfiction]

04. kapitola - STRETNUTIE NA ASTRONOMICKEJ VEŽI

Amara bola na nočnej prechádzke po Rokforte, pretože mala službu. Nebola ešte unavená, a preto jej to nijako neprekážalo . Aspoň mala čas prejsť hrad a spoznávať ho. Rokfort ju nadchýnal každým dňom viac a viac. A bola nesmierne vďačná a šťastná, že tu mohla byť. Keď prechádzala okolo schodiska, ktoré viedlo na Astronomickú vežu, zazrela na jeho konci tlmené svetlo. Prvé čo ju napadlo, že tam majú študenti. Zaváhala. Nechcela im robiť scény plné kázne ani nikomu dávať trest, ale pre istotu to išla skontrolovať. Prekvapilo ju, že tam nenašla nejaký párik zamilovaných siedmakov, ale svojho kolegu. Jay Marau sedel na zemi a apaticky vyčarúval drobné svetielka, ktoré svietili ako svätojánske mušky. Zdalo sa jej, že sedí príliš na okraji a znepokojilo ju, že by si chcel ublížiť. Vyzeral veľmi nešťastne.

„Jay," oslovila ho opatrne. „Vyzeráte smutne," poznamenala Amara. „Smiem?"

„Páči sa," odvetil a maličko sa na ňu usmial.

Amara sa teda posadila sa vedľa neho. Celé toto miesto malo čosi do seba a najmä takto v noci. „Je tu krásny výhľad," skonštatovala, pretože to ticho ju dosť ťažilo. Mesiac vysoko na oblohe žiarili a osvetľoval areál školy. Jedinej reakcie akej sa dočkala bola neprítomné pritakanie. „Stalo sa vám niečo niečo?" opýtala sa ho pretože to už dlhšie nevydržala a opatrne sa dotkla jeho ruky, aby si vydobila pozornosť.

„Nie iba ..." nevedel čo povedať. Schôdzka Rádu sa ho vážne dotkla. Lenže ako jej to mal vysvetliť? Nemal na to ani chuť ani silu. „Ťažká porada v hlavnom stane. Iba som si dnes opäť uvedomil, čo som všetko stratil. "

„Máte rodinu?" spýtala sa zvedavo.

„Áno. Mal som, kedysi ..."

„Ach ... prepáčte. Nevedela som, ja ..." zašepkala a chápavo prikývla. „Poznám ten pocit, to aké to je všetko stratiť ..." odpovedala smutne. „Keď som bola dieťa ... dostala som nejakú chorobu. Ja .... to je jedno už na tom nezáleží. Otec to nezvládol, radšej si vzal život než aby bol s nami, keď sme ho najviac potrebovali. Ale myslím, že mal aj iné problémy, ale to sa už nikdy nedozviem. Najviac ho potrebovala mama, bolo to veľmi ťažké ... Môj starší brat to niesol obzvlášť zle a mama ona tiež ...  zomrela, keď ma márne bránila pred smrťožrútmi, ale aj tak ma uniesli. Mala som jedenásť," po lícach jej stekali slzy, keď sa jej vynorili spomienky a utierala si ich.

„To mi je ľúto," podal jej vreckovku.

„Aj mne, ďakujem." Odvetila potichu keď si vreckovku vzala.

„Nechcel som aby ste plakali. Som neskutočný idiot. Vy sa zaujímate a ja vás tu rozplačem."

„To nevadí ... Ale nechcem aby ste ma ľutovali," požiadala ho „Ja som vám to hovorila preto, aby ste si uvedomili, že ste neprišli o rodinu iba vy. Všetci sme stratili. Temná strana a jej služobníci zničila veľa rodín, životov a snov. A preto musíme urobiť niečo aby sme jej nedovolili zopakovať to," potlačila triašku. „Aby sa to neopakovalo, aby ďalšie deti a ich rodičia neskončili odlúčení."

„Takže veríte Dumbledorovi, že sa Voldemort vrátil?"

„Áno, verím," prikývla. „Vyslovujete jeho meno?" Prekvapilo ju to a trocha to na ňu zapôsobilo. Dosiaľ počula ako meno Temného pána vyslovil iba Dumbledore, a to jej čudné neprišlo, pretože no skrátka to bol Dumbledore a všetci vedeli, že on je jediný koho sa Ten-ktorého-netreba-menovať naozaj bál. Teraz trocha uvažovala nad tým či je Jay toľko odvážny alebo hlúpy.

„Ale no tak!" Jay sa naozaj pobavene zasmial na tom ako zdesene sa zatvárila keď vyslovil meno, ktorého sa všetci báli. „Veď je to len meno! Slovo ... prečo by sme sa ho mali báť vyslovovať? Smrť je tiež hrozné slovo a nikto sa ho nezdráha vysloviť."