Omnia vincit amor [HP Fanfiction]

06. kapitola - KEĎ SA DOZVIEŠ VECI, KTORÉ NAOZAJ NECHCEŠ VEDIEŤ

„Počkaj, prosím ťa."

Konala sa schôdzka Fénixovho rádu na Grimmauldovom námestí. Správy o Temnej strany boli čoraz znepokojivejšie, hoci popravde veľa aktivít smrťožrúti nepodnikali aby predsa len neupútali pozornosť Ministerstva mágie.

Sirius pôsobil trocha divoko, nenávidel tento dom, ktorý preňho nepredstavoval iba stelesnenie nepríjemných spomienok, ale aj ďalšie väzenie. Navyše bol nespokojný, že on bol zavretý tu vnútri a zatiaľ tam vonku by mohol byť užitočný.

„Áno?" Jay sa k nemu otočil pri odchode. 

„Vieš čo Harry a jeho kamaráti stvárajú?"

„O čom to hovoríš?" Jay nerozumel otázke a mračil sa.

„Založili si nejaký spolok na cvičenie Obrany. Stretli sa u Kančej hlavy. Bol tu Mundungus a všetko mi to vyrozprával. Mal by si s ním hodiť reč aby boli opatrnejší," dodal s výčitkou. „Ako myslím si, že to celé nie je zlý nápad," pokračoval Sirius. „Predsa len pri tom všetkom čo sa deje a to že Umbridgeová je profesorka tohto predmetu ..."

„Pohovorím si s ním," odpovedal Jay. „Musí to nechať tak. Je to ešte chlapec. Mal by riešiť iba štúdium a dievčatá a nie záchranu sveta."

Sirius sa trpko pousmial. „Harry ťa nemá rád," dodal.

„Viem, ale rád by som vedel prečp," povzdychol si Jay. Nech sa snažil akokoľvek Harry Potter sa mu vyhýbal, alebo bol nepríjemne ticho. Odpovedal iba na otázky na hodine, keď ho profesor vyzval.

„Nuž mal by si si odpustiť poznámky na adresu jeho otca. Harry je na Jamesa citlivý, je to jeho vzor vieš?"

„Hlavne, že to vieš ty!" Jay sa trocha zamračil. Samozrejme, bolo skvelé, že si Harry tak rozumel so Siriusom, lenže on čím viac sa snažil aby sa s chlapcom spriatelil tým to bolo horšie.

„Nežiarli láskavo. Nemáš na to dôvod," Zasmial sa Sirius pobavene, ale odrazu zvážnel. „Daj naňho pozor. Na Harryho sa lepia problémy ako keby ich priťahoval. A pri tom všetkom čo sa deje ..."

„Ja viem," prikývol Jay. „Viem."

***

Po tom, ako sa premiestnil späť do Rokvillu si Jay pevnejšie uviazal hrubý šál, lebo sa počasie rapídne zhoršilo. Napokon bolo tu aj chladnejšie než v Londýne, kde bola ešte celkom príjemná jeseň. Rokfort už z ďaleka osvetľoval kľukatú cestičku k hradu. Bol ponorený do svojich myšlienok ohľadom porady, svojho života, alebo aspoň toho čo z neho ostalo, Lily, Harryho, Voldemorta a uprostred tohto chaosu si však najviac uvedomoval, že by sa mal ospravedlniť Amare. Vedel, že to nemyslela vôbec zle. Naopak. Bola veľmi milá a chápavá. A on sa správal vážne hrozne.

„Ale, ale!"

Ani si neuvedomil, že už je v hrade, až kým ticho, ktoré mu robilo spoločnosť neprerušil škrekotavý hlas.

„Profesorka Umbridgeová," nenútene sa na ňu usmial. „ Ako sa máte?"

„Čože takto neskoro?" zamračila sa naňho a jeho zdvorilostnú otázku, absolútne ignorovala.

Jay sa však iba veselo zasmial. „Prepáčte, ale nemám dôvod sa vám skladať účty o tom čo robím vo svojom voľnom čase, pani profesorka. Alebo sa mýlim?"

Umbridgeová sa naňho dívala spod prižmúrenými očí. „Som vrchná inkvizítorka Rokfortu!"

„Isteže." odvetil lenivo. Nemienil jej urobiť radosť a odporovať jej. Venoval jej blahosklonný úsmev. „Samozrejme, že ste. Ak dovolíte, pôjdem si ľahnúť. Dobrú noc, Dolores."