Omnia vincit amor [HP Fanfiction]

P R O L Ó G

„Je mŕtvy?" zašepkala stará pani svoju otázku hlas sa jej triasol. Mladý muž so strapatými vlasmi ležal bez pohnutia na nemocničnom lôžku. Vyzeral, akoby nedýchal, akoby v ňom neostal ani kúsok života. Nespoznávala ho, vždy bol taký plný energie, veselo sa usmieval. A teraz bol preč.

„Nie, mŕtvy nie je," odvetil jej liečiteľ opatrne. Smutne sa však pousmial. „Nikdy som nič podobné nevidel, Liečitelia netušia ako mu pomôcť, a ja tiež nie." priznal. „Nikdy som nič také nevidel. Žije ... iba spí," dodal akoby neveril vlastným slovám.

„Dokedy?"

Zavrtel hlavou, netušil odpoveď na túto otázku a neodvažoval sa hádať. V ten deň, o pár hodín neskôr, na Privátnej ulici číslo 4 v Malých Neradostniciach, Surrey položil pred prah dverí ročné dieťatko, starostlivo zabalené v deke. V pästičke zvieralo list, ktorý bol určený pre jeho tetu. Ponorený do ríše snov, netušil, že už v tomto momente pozná jeho meno každý. Netušil, že práve stratil milujúcu rodinu, a stane sa členom novej, ktorá ho bude sotva tolerovať. Nevedel ani to, že čielku mal jazvu v tvare blesku, ktorá ho predurčovala aby sa stal výnimočným. A nemal poruchy ani o tom, že tisíce ľudí sa v krajine zbiehala a pripíjala na Harryho Pottera. Na chlapca, ktorý prežil.

***

Dievčina s dlhými havraními vlasmi sedela pri okne a dívala sa a slnko, ktoré práve zapadalo. Bola to jej najobľúbenejšia časť dňa. Rada sledovala ako zlatisté lúče objímali svet predtým ako sa všetko uložilo k odpočinku. Cítila vtedy akýsi pokoj vo svojej duši. Načiahla sa po bielej porcelánovej šálke s ružovými kvietkami a opatrne usrkla z horúceho čierneho čaju, ktorý predtým dôkladne premiešala. Už niekoľko rokov ho vždy pila presne v tento čas s presne desiatimi kvapkami elixíru na spánok bez snov. To bol jediný spôsob akým dokázala prespať noc. Aj po toľkom čase, ktorý uplynul ju trápili nočné mory.

„Crucio!" zvolal chladný vysoký hlas a nemilosrdne sa zasmial keď na malé dievčatko namieril prútik. Nikdy vo svojom živote necítila takú bolesť ako vtedy. Ani keď ju prenasledovalo jej prekliatie, ktoré toľko musela skrývať. Mala pocit akoby ju naraz bodala aj stovka nožov. Nebolo jedinej bunky v jej tele, ktorý by bola ušetrená. Toľko si, želala aby to prestalo. Kričala a plakala. Prosila a on sa len smial. Napokon zrušil kliatbu a ona sa chvela po celom tele.

„Takže? Už budeš poslušná?" opýtal sa jej.

So zaslzenou tváričkou prikývla a on sa iba smial. Rukami si prikryla uši aby ten odporný zvuk nepočula a zúfalo vzlykala. „Prestaň rumádzgať!" okríkol ju. „Asi ti ešte nestačilo?" spýtal sa. „Aj tak dobre ... Bellatrix, postaraj sa o ňu!" prikázal. O pár sekúnd na to ucítila ako jej telom prešla ďalšia bolestivá dávka cruciatu.

Mierne so sebou trhla, keď ticho, ktoré ju obklopovalo ako najvernejší spoločník, prerušilo praskanie, ktoré vychádzalo z mierne zaprášeného kozubu. Dych sa jej však hneď upokojil a bez toho aby sa obzrela pozdravila. „Dobrý večer."

„Dobrý večer, moja milá," Albus Dumbledore sa napriek všetkým starostiam, ktoré ho trápili usmial.

Vstala a opätovala mu úsmev. „Nečakala som vás." Modré oči, ktoré na ňu hľadeli z pod polmesiačikových okuliarov, vždy nasadených na mierne krivom nose mu iskrili ako vždy.

„Dúfam, že ťa nevyrušujem." odvetil zdvorilo.

„Kdeže." pokrútila hlavou. „Napokon, toto je váš dom."

„Amara ..."

„Dáte si čaj?" spýtala sa slušne.

„Veľmi rád," odpovedal. Dumbledore sa posadil k malému stolíku, chrbtom k oknu a tak nemohol sledovať stmievanie. „Niečo som ti priniesol," dodal veselo.

„Časopisy?" dievčina sa potešila keď na stolík položil kôpku časopisov. Väčšina bola o pletení. Mala rada vzory, bavilo ju tvoriť niečo nové a aspoň vtedy nemyslela. „Ďakujem."

„Za málo," odpovedal veselo a vďačne si od nej vzal čaj.

„Vyzeráte ustarostene Albus," povedala Amara. „Predpokladám, že si čítala Denného proroka."

Neodpovedala iba prikývla. Denný prorok bol jej jediný kontakt s okolitým svetom, okrem nedeľných návštev starého rokfortského riaditeľa. „Čítala som o Trojčarodejníckom turnaji,  o tom, že šampiónov je o jedného viac. Je to poriadne zvláštne."

„Veru," Albus sa napil čaju. „V poslednom čase sa objavuje priveľa znamení ..."

„Áno," odvetila a mierne sa zatriasla. „Myslíte si, že sa vráti?" svoju otázku zašepkala tak potichu a vystrašene. Chytil ju za ruku a jemne stisol.

„Určite sa o to pokúsi." odpovedal Dumbledore. Pôsobil tak staro a unavene.

„Ale ..." pery sa jej chveli.

„Urobím všetko v mojich silách aby som tomu zabránil." povedal Albus a dúfal, že tento svoj sľub bude môcť dodržať.

Prikývla, lebo nevedela čo by mala povedať. Celé roky sa obávala, že sa Lord Voldemort vráti a všetko sa zopakuje. Že jej znova urobí tie veci ... po lícach jej stekali slzy. „Vie Harry Potter v akom je nebezpečí?" spýtala sa.

Dumbledore sa smutne pousmial a podal jej vreckovku. „Moja milá, dúfam že nie."

„Ale mal by ..."

„Možno robím chybu," uznal Dumbledore. „Avšak ten chlapec si zaslúži natoľko normálny život, pokiaľ to len je možné."

„Asi áno, chápem vás," uznala napokon. „Máte nejaké správy, či už dolapili Blacka?" opýtala sa odrazu a jej jemné črty tváre stvrdli a oči trocha stmavli.

„Nie," Dumbledore trocha uhol pohľadom, ale našťastie si to zaváhanie nevšimla. Už niekoľko mesiacov bojoval s tým, priznať jej skutočnú pravdu, avšak vedel, že by ju to zničilo. Toto dievča, ktoré preňho toľko znamenalo a pripomínalo mu jeho drahú Arianu, si už vytrpelo vo svojom živote už priveľa. Hoci to nebolo voči Siriusovi Blackovi fér, bolo jednoduchšie aby ho Pearlah Amara Pettigrewová ďalej nenávidela.

***

Neubehlo veľa času od tohto ich rozhovoru a napriek sľubom a nádejam, že sa splní sa tak nestalo. V posledný júnový týždeň, po trinástich rokoch mieru sa nad čarodejníckym svetom opäť začali vznášať mračná. Lord Voldemort sa vrátil.

A presne v tú noc, ďaleko od Londýna aj Rokfortu, stará pani, ktorá sedela pri posteli muža, na ktorého tvári sa už čas trocha podpísal, a zhovárala sa s ním. Čítala mu Večerného proroka, v ktorom bol najmä veľký článok o Trojčarodejníckom turnaji, ktorého posledná úloha mala byť dnes večer. Prečítala svojmu chránencovi pár článkov, a veselo sa bavila najmä na svojej obľúbenej rubrike klebiet z pera Rity Skeeterovej.

„Zo spoľahlivého zdroja vieme, že minister mágie, pán Kornelius Fudge ..." prestala čítať, pretože ju upútalo niečo iné. Ruka muža sa pohla a následne otvoril oči.

„Merlin!" zhíkla pri pohľade naňho. Stalo sa niečo v čo už ani nedúfala – zázrak. 

*** 

pozn. autorky: 

Ahojte, 

vítam vás pri staronovom príbehu. Na želanie od mojej @NinaLomeli ♥ kedže viem, ako mala tento príbeh rada.

Úprimne, aj mne už chýbal HP svet. Prisahám, že písať o svete s mágiou je také ľahké :D  A hlavne je to taký návrat, domov. 

Tí, ktorí si príbeh Amary a Jaya pamätáte, tak viete a tí ostatní, ak sa pýtate o čom príbeh bude lenže na to sa ťažko odpovedá aby som nič nevyzradila :) Hlavne o láske a jej rôznych podobách, nádeji, krivdách, milostných trojuholníkoch a druhých šanciach, ale tiež o tom, že sa oplatí bojovať so zlom hoci sa bitka zdá byť vopred prehraná.

Dej začína, Harryho piatym ročníkom, takže nás čaká celkom dlhá cesta, a určite nebude núdza o flashbacky z minulosti.

Nuž a ak máte nejaké tipy a teórie ohľadom totožnosti toho muža, tak som zvedavá :)

Kisses - V ♥