Omnia vincit amor [HP Fanfiction]

07. kapitola - SME PRIATELIA

Amara po veľmi dlhej dobe napokon zaspala nepokojným spánkom a snívali sa jej samé hlúposti. Najprv sa uprostred Veľkej siene ocitla v Jayovom náručí, tancovali, jeho pohľad a úsmev patril iba jej z čoho a  mala pocit, že by dokázala lietať. Lenže potom všetko stmavlo keď sa objavila postava vo svadobných šatách. Nemala tvár, bola to iba silueta. „Som jeho žena!" opakovala neznáma. „Rozumela si?"  Všetko sa stratilo, a ona bola na chladnej studenej kamennej podlahe a nad ňou sa týčil Lord Voldemort. Jeho hadia tvár bola spokojná a šialene sa smial.

Opäť sa jej snívali tie nepríjemné veci o jej väzení. Prehadzovala sa a niečo šepkala, no napokon prebrala sa až na vlastný výkrik. Po tvári mala rozmazané slzy, srdce jej divoko búšilo a celá sa chvela. Mala pocit, akoby ju bolelo celé telo, po krutom mučení, hoci si uvedomovala, že je v bezpečí.

Na stolíku mala uložený svoj prútik, nahmatala ho a zapálila ním sviečky. Miestnosť razom osvetlilo mäkké svetlo a pomaly jej prechádzala triaška.

„Som na Rokforte," šepkala a zvierala svoj prútik a snažila sa upokojiť a myslieť na niečo pekné aby sa upokojila. Silno zvierala prútik a zatvorila oči, pretože už nechcela plakať.

Vločky snehu pomaly prikrývali cestu v uliciach Londýna. Vyzeralo to na blížiacu kalamitu a tak si nikto poriadne nevšímal malé dievčatko, ktoré fascinovane pozeralo okolo seba ako videlo svet prvý krát v spoločnosti vysokého chudého muža s výraznou bielou bradou. Čo bolo ešte zvláštnejšie, že mal na sebe klasický muklovský oblek, ktorý vymenil za svoj fialový habit, ktorý s obľubou nosil.

„Nie je ti zima, Amara?" spýtal sa jej láskavo.

„Nie." usmiala sa a oči jej žiarli. „Kam to ideme?" opýtala sa. Bola to prvá otázka, ktorú mu položila za ten celý čas odkedy opustili Nemocnicu u Svätého Munga. Včera, ju navštívil dosiaľ neznámy muž. Bol už dosť starý, hoci nie až tak ako Dumbledore, no bol veľmi milý. Predstavil sa jej svojim zvláštnym menom a ona si s úžasom spomenula, že to meno pozná.

„Som tu, aby som ti pomohol maličká," prihovoril sa jej.

„Neboj sa, Amara," usmial sa na ňu Dumbledore. „Je to môj priateľ. Bude ti lepšie. Veríš mi?"

Prikývla. „Bude to bolieť?" spýtala sa.

Muž so smiešnym menom pomaly prikývol. „Trocha. Ale ty to isto zvládneš. Počul som, že si statočné dievčatko."

Malej Amare sa v očiach mihol strach, ale odhodlane prikývla. „Dobre teda."

Teraz, iba o niekoľko hodín neskôr už zabudla na ostrú bolesť, ktorá jej prešla telom. Cítila úľavu, akoby sa zbavila príťaže, ktorá ju zväzovala. Bola voľná, aspoň čiastočne.

***

Deravý kotlík

Nápis, ktorý zdobil malú ošúchanú krčmu ju zaujal. Cupitala za starým Rokfortským riaditeľom, počula ako sa pozdravil s barmanom, ak dobre rozumela oslovil ho Tom, a potom vyšiel opačným smerom.

„Čo je to za stenu?" opýtala sa Amara, keď hľadela na tehlový múr. Bol nesmierne vysoký. Dumbledore na ňu žmurkol a z vrecka svojho kabáta vytiahol prútik. Poklopkal ním po niektorých tehlách. Tie sa pod vplyvom kúzla začali oddeľovať a krátku chvíľu sa zjavil priechod.

„Vitajte v Šikmej uličke, slečna Amara Pettigrewová."

„To je krása!" dievčatko zapišťalo a nevedelo, kam sa pozrieť skôr. Jej brat jej o Šikmej uličke veľa hovoril. Pomaly verila, že ju už nikdy neuvidí.  A teraz tu bola!  „Je to tu úžasné!"