Veď Chcem Len Lásku!

7.

Dobre, kľud Ema, ideme len von... Von... S Martinom! Panebože s Martinom! Musím so sebou niečo spraviť... Pomyslela som si.Bolo 9:30 ráno takže som mala hodinu a pol na úpravu. Dobre začneme so Sprchou. Vlasom venujem najviac času, predsa len koža je pod oblečením... No čo ak dneska to oblečenie dá zo Mna dole??? KRISTE PANE! Ema! Spamätaj sa! Mala som chuť prefackovať sa... Dobre tak si dám peeling ale to nič neznamená... Keď som vyliezla zo sprchy vybrala som si oblečenie... Stále uvažujem prečo ma zavolal von... Predsa len nepatrím medzi  najkrajšie a najchudšie baby a on môže mať každú na akú pomyslí... Nakoniec som si vybrala rifle ktoré mi pekne tvarujú boky a užšie tričko aby mi obopínalo prsia... To bola jedna z vecí ktoré viem využiť a to ze viem využiť svoje prednosti aby zakryli nedostatky v mojom prípade nadostatky... Ok a teraz vlasy... Vysuším sú ich a budú rovné. Myslím ze to stačí. Ešte špirála, jemný balzám a mám hotovo.

Vonku

Dobre dneska tak nesneží ako Včera takže Martina som zbadala hneď. A zasa. Stŕpla som. Zopár chalanov som už mala ale ani pri jednom som necítila toto. Veď so mnou úplne zametá... Už ma zbadal aj Martin.
"Ahoj!" povedal a usmial sa. Prehrabol si vlasy a keď som k nemu prišla objal ma. Ani toto som nečakala. No napriek tomu som si to užila.
"Ahoj," odzdravila som sa mu a tiež som sa usmiala. Bola som nervózna ale teraz to asi nepoznal.
"Kam by si chcela ísť??" spýtal sa  ma.
"Niekde kde bude pokoj" povedala som "som ešte trochu v šoku zo včera..."
"Aha chápem. Poznám jedno miesto. Objavil som ho keď sme sem prišli. Uvidíš bude sa ti tam páčiť." povedal a usmial sa na mňa.

Na ceste

Chcem sa ho na to spýtať. A musím. Prečo práve ja? Prečo ma zavolal von? Odhodlala som sa.
"Môžem sa ťa opýtať na niečo?" pozrela som sa na neho a on na mňa. Jemne sa usmial a znova sa pozrel pred seba.
"Chcel som mať istotu že si v pohode," odpovedal.
"a chcel som s tebou ísť von. Len tak."
"Len tak?" podozrievavo ale milo som sa snažila usmiať.
"Chcel som ťa lepšie spoznať. Takže..."
Fakt? Spoznať? To nemyslí vážne. Bojím sa... No zároveň pri každom jeho vyslovení slova vo mne vybuchne tisíc hrejivých iskričiek...
"Tak sa pýtaj." povedala som s úsmevom. A znova. Usmial sa na mňa. Opadla zo mňa nervozita. A začal sa pýtať...

Po 10 min.

"Aha takže teraz končíš základku a nastupuješ na hotelovku?"
"Áno, presne tak a ty?" spýtala som sa. Je mi s ním naozaj dobre.
"Ja už som na strednej. Chodím na gympel." odpovedal.
"Super takže sa aj dobre učíš?"
"No povedzme to tak že hej. Patrím medzi tých lepších"
To je super, pomyslela som si. Je krásny, je na gymply, dobre sa učí a zrejme ma má rád. Aspoň si to myslím...
Zrazu sme sa ocitli v parku. Ale bolo to tu iné... Alebo je to len ním? Viedol ma niekam do kríkov... Čo ma chce znásilniť? Neodpustila som si to.
"Kam ma to vedieš? Čo ma chceš znásilniť?"
Zrazu sa na mňa otočil akoby urazene. Zľakla som sa. Asi to už bolo moc.
"Prepáč to som..."
"To by som ti Nikdy neurobil" povedal a usmial sa. Potom ku mne pristúpil bližšie. Stuhla som. Úplne. Nemohla som sa pohnúť.