Veď Chcem Len Lásku!

16.

"Dobrý večer." Pozdravil sa so všetkou slušnosťou Martin.
"Dobrý dobrý " odzdravila sa mama s kyslím výrazom  v tvári. Nič však nenaznačovalo tomu,.že by videla čo sa dialo pred tým. Teda, vlastne, čo BY sa dialo, keby nebola toztvorila tie dvere.
"Martin ďakujem za odprevadenie domov." Povedala som a usmiala som sa. Hoci v môj úsmev bol značne smutný.
"Nemáš zač. Pôjdem už, tak dovi!" Povedal a bez toho, aby mi povedal aspon ahoj na rozlúčku, odišiel.
Mama ma vtiahla do malej chodbičky. Jej prísne tmavé oči zúrili. A bledo hnedé vlasy sa jej lepili na krk. Okolo očí mala vrasky.
"Ema, žiadneho Martina si nespomínal že dovlečieš domov." Jej hlas bol pokojný hoci v ňom bolo cítiť trochu hnevu.
"Nikoho som domov nedovliekla. Iba ma odprevadil domov." Pri spomienke na jeho prosbu, aby ma mohol odprevadiť som sa musela pousmiať.
Mama však nič neodpovedala. Iba odišla do obývačky. Ja som sa vyzula a vyzliekla si koženú bundičku. Vyšla som z chodby a zamierila hore schodmi do mojej izby. Hodila som sa na posteľ. Aký to mohol byť príjemný večer.
Nebyť Michala. Ale keby nebolo Michala nebolo by ani Martina. A... Panebože! Úplne s zabudla na Lauru! Aj keď jej mal Martin dať vedieť. Vstala som a išla po mobil, ktorý som si nechala v kabelke.

"Laura? Ahoj, dal ti Martin vedieť?" Povedala som do telefónu .
"Ahoj, áno dal. Povedal mi všetko. Bože Ema! Je mi to tak ľúto! Mala som tam byť pre tebe..."
"To je v pohode, myslím, že si sa s Nikom dobre bavila." Nadhodila som.
"Heeej.... Asi sme sa bozkávali. A asi sme sa spolu vyspali. A asi sme spolu." Povedala Laura a ja som nechápala.
"Teda.. Laura.. to je... Wau! To ste kedy stihli.?"
"No, teraz. Ale to nie je to, o čom sa s tebou teraz budem baviť. Čo ty Martin?" Povedala a ja som počula zvedavosť z jeho hlasu. Hoci som chcela vedieť viac o Nikovi, Laure som porozprávala všetko čo sa stalo.