Veď Chcem Len Lásku!

12.

Martina som si uložila hneď, ako sme si vymenili telefónne Čísla. Takže teraz mam ešte na 2 hodiny voľno. Nuda. Ale mohla by som zabaliť darčeky. Začala som teda z tašiek vyberať darčeky...

...

Aha! Ešte posledný.. A to je... Pre Martina. Áno, ja viem, že od neho pravdepodobne nič nedostanem, no ja som mu aj tak kúpila voňavku. Ale on si myslí že je pre otca. Sám si ju v podstate vybral, poradil mi, že mu Vonia. Veď za pomoc si ten darček zaslúži, no nie? Taaak, a teraz ich už len schovať na to nemenej originálne miesto na zemi. Pod posteľ. Aj tak ich nemá kto hľadať. Ani som si nevšimla ako rýchlo ubiehal čas, zo zamyslenia ma vytrhli zvonenie telefónu.
"Nazdar Ema" pozdravila Laura a z tonu jej hlasu som vedela, že je vysmiata.
"Ahoj Lala, čo si taká veselá?" od zdravila som sa.
"Nejdeš dneska na tu vianočnú žúrku v meste?" spýtala s nádejou.
"Jaaa nevieeem." povedala som vyhýbavo. Fakt sa mi nechcelo.
"Ale no tak, poď, bude sranda ide tam celé mesto." presviedčala ma.
"Musím sa spýtať rodičov. Nechcem nič robiť poza ich chrbát"
"Tak bez, a potom napíš. " povedala s rovnako veselým tónom ako na začiatku a zložila.
Ale mne sa fakt nechce... No nič, sľúbila som jej, že sa spýtam rodičov. Tak som zišla dole do obývačky kde obidvaja sedeli a pozerali správy.
"Mami? Laura ma volá..." keď som zbadala mamin pohľad, stihol mi každučký nerv v tele.
"... von." zaklamala som.
"Aha, a kam von?" spýtala sa svojim prísnym hlasom.
"Neviem, kam nás to zavedie. Asi len do mesta."
"Chod, ale do 1:00 nech si doma." povedal otec a mama sa naňho škaredo pozrela. Nemenila som strácať drahocenné šťastie, takže som ihneď Poďakovala a odmašítovala do svojej izby. Vytočila som Lauru.
"No ako Ema, ideš- nejdeš?"
"Idem idem, ale len do 1:00. A musela som im povedať, že ideme len von..."