Veď Chcem Len Lásku!

15.

Zastali sme pred klubom. Martin ma obrátil oproti sebe a spýtal sa.
"Nič ti nie je?" Upierali na mňa tie krásne zelené oči a jeho hrubé tmavo hnedé kučery až poskočili keď sme prudko zastali.
"Nie, dakujem... Ja..." Nenechal ma dohovoriť.
"Nič nehovor. To nestojí za reč."
"Ale ako... Bol si v klube?" Nešlo mi do hlavy, že tu bol a nevidela som ho.
"Nie, išiel som len okolo a keď som začul teba ako kričíš..." Nedopovedal.
"Poď, odprevadím ťa domov. Potrebuješ spať." Povedal, avšak ja som to nemala v úmysle.
"Nie, idem späť do klubu, je tam aj Laura a musím jej..."
"Nič nemusíš, Laure dám vedieť ja, len mi dovoľ aby som ťa odprevadil domov." Chcela som namietať, no už som bola v jeho náručí a zase má niekam vliekol. Zrejme domov...

Pred dverami nášho domu sme zastali. Celú cestu sme ani jeden nič nepovedali. Chvalabohu, teraz sa prvý ozval Martin.
"Ema, sľúb mi, že mi dáš vedieť keď budeš môcť. Vieš, či si v pohode." On chce aby som mu napísala ? Trochu sa mi zakrutila hlava.
"Dobre, neboj sa. Môj záchranca si to zaslúži vedieť." Povedala som s úsmevom.
"Ale teraz mi pre zmenu sľúb ty, že o Tom nikomu nepovieš. Nechcem robiť zbytočne poplach." Dopovedala som, ale nie už s úsmevom.
" A ešte raz ďakujem."
"Ema to fakt nestojí za reč." Povedal a vykúzlil ten očarujúci úsmev. Úsmev, ktorý odteraz patrí len mne. Zrazu zvážnel. Začal sa pomaly ku mne nakláňať . Už bol tak blízko, tak blízko že som cítila jeho teplo, jeho vôňu a jeho teplý dych na mojich lícach. Zatvorila som oči v očakávaní že príde to, na čo čakám od prvej chvíle čo som Martina uvidela. Keď mi polozil ruky na krk, rozleteli sa vchodové dvere. Martin sa okamžite odtiahol. Ja som pozrela do dverí a zbadala som mamu. Martin sa odtiahol tak rýchlo, že pochybujem že by si mama niečo všimla. Aspoň v to dúfam.