Už zase. Nie je pre mňa nič neobvyklé, že sa znova prebúdzam na nemocničnom lôžku. Som tu skoro stále. Dá sa povedať, že nemocnica sa v podstate stala mojim druhým domovom. A všetko iba kvôli dvom výrastkom, ktoré mám na chrbte.
Mala som ich vždy. Nikdy mi neprekážali. Veď prečo by aj?Vedela som o nich odjakživa, ale neboleli ani nič podobné, takže som im nevenovala pozornosť. Iba moja mama vždy pre ne robila paniku.
Od veku piatich rokov, kedy sa u mňa objavili prvýkrát, som podstúpila... Neviem. Neviem presné číslo operácií, do ktorých ma dotlačili rodičia. Presnejšie, nevlastní rodičia. Som adoptovaná. Nikdy som sa nestretla s biologickými rodičmi, ani sa o nich nič nedozvedela. Téma oni bola v našej domácnosti tabu.Chápala som to, ale napriek tomu ma zaujímalo, čo boli zač ľudia,ktorí ma splodili. Prečo ma nechceli, len odsunuli na vedľajšiu koľaj. Nemala som potuchy, či vôbec žijú alebo sú dávno mŕtvi.
Ale nakoľko rozhovory o nich boli tabu, radšej som sa snažila vyvarovať otázkam o nich. Aj tak by som dostala rovnakú odpoveď.
,,Načo sa o nich zaujímaš? Tí ľudia ťa nechceli! Vykašli sa na nich, Vanessa, máš predsa nás."
Veru, iba toto mi vždy hovorievali. Bolo jedno za kým som išla s otázkami, odpoveď bola rovnaká.
No bola jedna vec, ktorá sa v našom dome riešila neustále. Moje výrastky. O tých sa ,,rodičia" zhovárali veľmi radi, často aj predo mnou, hoci mi to vždy bolo nepríjemné. I preto som sa snažila tajiť ich prípadný ďalší rast. Ak ich zbadali,okamžite ma naložili do auta, odviezli do nemocnice a skončila som na operačnom stole. A doktori si spravili robotu zrejme dosť lajdácky, keďže sa tie veci pravidelne vracali naspäť, ale vždy o kúsok väčšie.
Dávno sme vedeli, že to nie je rakovina. Keby áno, poslali by mana chemoterapie a podstúpila by som hromadu krokov liečby nevyliečiteľného na ceste k istej smrti. Raz som počula, ako sestrička vysvetľovala ocovi, že ma trápia úplne zbytočne. Tie dve veci, tak ich každý nazýval, mi nijako nebránili v normálnom živote. Vraj by bolo stačilo prísť až vtedy, keby sa pre mňa stali príťažou. A oni ňou boli iba z toho uhla pohľadu, že keď som sa prezliekala na šatni s ostatnými dievčatami na telesnú,pozerali sa na mňa divne. Niektoré si šepkali rôzne bludy, ktoré počuli od rodičov, iné si vymysleli nové. Nemali ma radi, ale mne to neprekážalo. Život outsidera môže byť celkom fajn. Nikto vás nikam neťahá, nemusíte sa nechať presviedčať, aby ste išli na ďalšiu párty, kde bude pár načatých fliaš chľastu ukradnutého zo skrýš rodičov, prípadne nejaká tá tráva od starších deciek a podobne.
Aj preto bola zrejme najobľúbenejšia Marlin. Najväčšie párty sa konali v zrube jej rodičov, ktorý bol hlboko v lese. Zvyčajne nebolo treba nosiť alkohol, lebo tam vždy bol. Mala otca alkoholika, takže fľaša lacného alebo aj predraženého pitia nebola u nich doma ničím výnimočným. A decká ju milovali. Ale najviac zo všetkých ju miloval Brady, jej priateľ. Chalan z rodiny strednej vrstvy, čo netušil o svojej výnimočnosti v mojom živote.Ono to bolo totiž tak, že práve od neho som dostala prvú pusu.
Nie, nebolo to v škôlke. Keď sa to stalo, už sme neboli deti.Práve sme začínali chodiť na strednú. Každý si niečo potreboval dokazovať. Niektoré decká ma poznali a vyhýbali sa mi pre moju ,,chorobu". Stále sa však našlo aj zopár takých,ktoré nemali poňatia o mojom... hendikepe? (Je vôbec korektné nazvať to tak?) Medzi nimi bol aj o dva roky starší Brady. Brunet s prenikavo zelenými očami. Vždy som si myslela, že nikto nemôže mať zelenšie ako ja, ale on áno. Svietili mu v tvári ako dva reflektory. Keby mu ešte na čelo ktosi primontoval červené a oranžové svetlá, pokojne ho mohli využívať namiesto semaforu.
YOU ARE READING
Anjeli dňa a noci: Zrodenie kríženca
FantasyVanessa od začiatku nie je len obyčajné dievča. Trpí nevysvetliteľnou chorobou, s ktorou si nevie medicína rady a rodičia ju neustále trápia rôznymi procedúrami, len aby jej ju zbavili. V škole ju pre jej ,,hendikep" decká neustále trápia. Príde to...