Anjeli dňa a noci: Zrodenie kríženca

10. kapitola

Miesto, ktoré som pred tým považovala za najhoršie možné, sa nakoniec stalo mojím bezpečným prístavom. Po krátkom behu som zakopla, lebo ma zranená noha brzdila. Vstala som a odkrivkala posledných pár metrov do strašidelného domu. Napriek tomu, že to bolo číre šialenstvo, chystala som sa usadiť práve tam.

Utiahla som sa ku krbu. Noha bolela ako čert a puchla. Strhla som si tenisku aj ponožku. Členok mal trikrát takú veľkosť ako obvykle.

,,Kurva,"zahrešila som a udrela päsťou do zeme. No nechystala som sa zmeniť plány. Od bolesti mi tiekli slzy. Napriek tomu, že som mala otupenú myseľ, ponúkla mi slová spred niekoľkých hodín, ktoré sme našli spoločne s Waynom. ,,Melachela je k sebe možné privolať podobne, ako ostatných anjelov,prostredníctvom modlitby... príde k vám, len ak sám uzná za vhodné..."

Rozmýšľala som, či uzná za vhodné prísť, keď ho privolám,ale mala som o tom silné pochybnosti. Zrazu som nad plánom, ktorými pred tým pripadal logický, lenže zrazu sa stal iba núdzovým záchranným člnom, začala váhať. A noha ma naďalej bolela.Hovorila som si, že ak je Michael Melachel, potom by mi možno pomohol, keby som ho privolala. Iným spôsobom som si pomoc nemohla privolať. Alebo...

Skúsila som sa postaviť, no bolesť v nohe ma okamžite vrátila naspäť na dlážku. Bola som stratená. Aspoň na tú chvíľu určite. Nebola som však schopná vymyslieť žiadny lepší plán než sa modliť k Melachelovi. Netušila som ale, či existuje určitá konkrétna modlitba, ktorú by som mala odriekať, aby prišiel.Zároveň ma myseľ hlodala tým, že ak Michael nie je Melachel,potom si k sebe môžem privolať záhubu.

Nakoniec som sa rozhodla risknúť to. Prestala som zvažovať pre a proti. Nemala som čo stratiť. Aj tak by som nakoniec zrejme nikomu nechýbala, keby sa ďalej odohralo čokoľvek.

Pokúsila som sa sústrediť. Vyrovnala som sa, oprela sa o stenu a so zatvorenými očami skúsila ignorovať pulzujúcu bolesť. Najskôr som sa začala modliť iba v mysli. Melachel,pán noci, potomok Padlého, najmocnejší z najmocnejších, príď na pomoc svojej nasledovníčke. Volám ťa k sebe, prosím ťa o záchranu v mene všemohúceho Boha, tvojho starého otca,stvoriteľa neba i Zeme...

Dookola som si v mysli premietala rovnaké slová, no nič sa nedialo.Nevzdávala som sa. Pokračovala som, až kým ma úplne neotupilo zúfalstvo. Možno to trvalo polhodinu,možno dve hodiny, neviem to presne povedať, ale prišla som do momentu, kedy som začala vrieskať. Najskôr to boli iba nezmyselné výkriky, ktoré neskôr prešli do Melachelovho mena a nadávok na jeho adresu.

,,Ty bastard! No tak! Ukáž sa! Melacheeeel!"

A stále nič. Cez slzy som už ani nevidela. Zaborila som si prsty do vlasov a kmásala nimi, aby som tú neznesiteľnú bolesť v nohe otupila inou.

,,Melachel, prosím," šepkala som cez zaťaté zuby. ,,Alebo ktokoľvek iný. Ak tu niekto z vás je, ak ma počujete... Prosím...Ukážte sa mi... Ukážte... Ukáž..."

Telo sa mi od vyčerpania úplne zvalilo na dlážku. Ležala som naboku, ale prevrátila som sa na chrbát a pohľadom spočinula na poškodenom strope. Zelený baldachýn stromov iba minimálne prepúšťal mesačné svetlo. Bola jasná noc, napriek tomu mi nebolo dopriate vidieť hviezdy.

,,Dočerta s tebou," zamrmlala som. ,,Dočerta s Michaelom alebo kto vlastne si."

Zatiaľ čo sa Vanessa utápala v zúfalstve a bolesti, ktoré zdanlivo nemali žiadny dohľadný koniec, netušila, že niekto predsalen počúva. Nebol to však Melachel. Nie. Ten síce niečo zachytil, ale nesprávne si vysvetlil volanie. Namiesto neho teda obchádzal okolo Vanessy niekto úplne iný. Niekto, kto patril do rovnakej skupiny ako Melachel a nevedel mu odpustiť, že je vodcom práve on. Niekto, čie krídla nesú smrť.

Prevrátila som sa naspäť nabok, lebo inak by som sa zrejme udusila hlienmi. Vtedy som si všimla, že na schodoch na poschodie sa črtá obrys postavy.

,,Nemyslím si, že si volala mňa, ale počul som ťa. A cítil som tvoju bolesť. Viem ti poskytnúť vykúpenie, ak oň stojíš."

Zatiaľ som nevidela, ako privolaný vyzerá, no Melachel to rozhodne nebol. Srdce sa mi rozbúchalo od strachu o niečo rýchlejšie.

,,Najskôr nás voláš a teraz sa bojíš?"

Rozosmial sa. A zhmotňoval sa z tieňov čoraz bližšie. Videla som najskôr len obrys, ale po chvíli už jasnú postavu. Bol to muž s úplne čiernou pokožkou, ktorá bola ale taká tenká, že cez ňu presvitali všetky žily. Tie pulzovali ako sa nimi valila krv, čo som videla po polovici jeho tela od hlavy až po pás, keďže tam nebol ničím zahalený. Mal iba čierne nohavice. Do tváre mu zatiaľ nebolo poriadne vidieť, rýchlo sa to však zmenilo.Pristúpil až celkom ku mne. Nemala som kam cúvnuť. Dívala som sa priamo do očí bez zreníc, lebo splývali s dúhovkami. Mal ich úplne čierne, zatiaľ čo očné bielka mali odtieň popola. No oveľa viac ako jeho tvár a telo ma zaujala iná jeho súčasť.Krídla mal síce stiahnuté k telu, ale videla som ich. Boli tam.Pierka pretŕčali zo všetkých strán, šuchotali o seba pri každom pohybe. Bol krásny a desivý zároveň.

,,Nevolala som teba," vypadlo zo mňa celkom ráznym hlasom, čím som prekvapila aj seba.

,,Ahá, takže slečna je vtipálek, však?" Nasal moju vôňu.,,Ale aj čosi navyše. Na nebesiach mi ešte poďakujú, keď sa ťa zbavím." Rozosmial sa vystrel sa. ,,Toto si vychutnám."

Zatvorila som oči, nech nevidím, čo robí, ale bola som si istá, že zomriem. Napriek tomu som sa opäť skúšala modliť k Melachelovi. Bolo mi úplne ľahostajné, že to počuje aj ten bastard predo mnou.

,,Prestaň s tým!" zrúkol a udrel ma. Úder však bol oveľa silnejší než Harlenov. Skončila som na druhej strane miestnosti.Hlavou som narazila do rohu steny pri vchodových dverách. Nahmatala som si vzadu krv. Nevzdávala som sa. Vyhrážky na mňa neplatili.Nabrala som nevídanú odvahu. Tá sa nakoniec vyplatila.

Keď mi neznámy zasadil druhý úder a znova som letela vzduchom pripravená na to, že pri dopade určite stratím vedomie, niekto ma zrazu zachytil. Narazila som do teplého tela, ktoré tiež rozhodne nebolo ľudské.

,,Azazel, prosím, Vanessa nevolala teba. Žiadala si moju prítomnosť."

Azazel, ako ho nazval cudzinec s veľmi povedomím hlasom, sa zatváril poriadne zachmúrene. Naklonil hlavu nabok.

,,Odkedy prichádzaš na volania, keď sa sám musíš schovávať pred Radou, Melachel?"

Melachel. Pri zvuku toho mena mnou trhlo. V ušiach mi znelo ešte aj vtedy, keď ma Melachel pokladal na dlážku vedľa krbu.Schyľovalo sa k potýčke, ktorej súčasťou som byť nechcela. Anemusela.

Sledovala som ako Melachel kráča naspäť k Azazelovi. Ukázal mi chrbát, tvár som nestihla pohľadom zachytiť, ale bolo mi nad slnko jasnejšie, na koho sa pozerám. Tušenia sa ukázali pravdivé.Michael a Melachel predsalen boli jedna osoba.