Anjeli dňa a noci: Zrodenie kríženca

3. kapitola

Niekoľko dní po operácii ma prepustili domov, ale do školy som ísť nemohla. Otec sa snažil vybaviť mi súkromného učiteľa, ktorý by chodil k nám. Márne som sa mu to snažila vyhovoriť, aj tak si robil po svojom.

Ale po dvoch týždňoch, počas ktorých ma úspešne držali doma,keďže sa mi ešte hojili rany z operácie, som sa rozhodla ignorovať rozkazy ,,rodičov". Nikdy nedali na moje slová, hoci sama som vedela, čo je pre mňa najlepšie. Neboli v mojej koži,neprešili si tým, čo ja a nemali potuchy, aké mám zo všetkého pocity. Takže som v jedno ráno vyčkala, kým obaja odišli do práce a vytratila som sa do školy.

Už po vstupe do budovy som však pochopila, že som urobila blbosť.Totálnu volovinu! Ako som kráčala po chodbe, decká po mne pozerali s odstupom, strachom a ktovie čím všetkým ešte.Vyhýbali sa mi. Kadiaľ som prešla, zostával prázdny priestor.

Takto som prešla až do svojej triedy. Len čo som prekročila prah miestnosti, začali si medzi sebou šepkať. Iba Marlin sa ešte chvíľu smiala a túlila sa k Bradymu, ktorý bol v škole z mne nepochopiteľných dôvodov, keďže dávno zmaturoval. Ale keď sa jej oči stretli s mojím zjavom, bolo po úsmeve. Brady ma tiež počastoval pohľadom, ktorým mi jasne povedal, že si tiež o mne myslí, čo ostatní. Že som netvor. Pri nikom ma nič nemrzelo viac než pri ňom. Mala som čo robiť, aby som sa nerozplakala. Tak veľmi som sa s ním chcela porozprávať. Toľko som potrebovala od neho vysvetliť ohľadom nášho vzťahu, ktorý zruinoval hneď v plienkach.

Na moje šťastie zvonček ohlásil začiatok hodiny. Brady pustil Marlin, venoval mi posledný pohŕdavý pohľad mačacích očí a zmizol na chodbe. Vtedy som už sedela na mieste, v zadnej lavici v ľavom kúte triedy, rovno vedľa okna. Bolo to moje obľúbené miesto. Ak ma nezaujímal výklad vyučujúceho, len som sa zadívala von oknom, kde na veľkom dube hniezdili drozdy. Často niektorý z nich zletel dolu z koruny stromu a usadil sa na parapet. Potešilo ma, keď som tam videla jedného operenca aj v ten deň. Očividne išlo o samca. Mal čierne perie a práve si ho čistil i šuchoril sýtooranžovým zobákom.

Plne som sa sústredila na maličkého tvora, ktorý si po chvíli všimol moju pozornosť. Nebol s ňou dvakrát spokojný. Ponaprával si krídla a zmizol na strome, takže som ďalej civela iba na sklenú okennú tabuľu posiatu prvými dažďovými kvapkami. Jeseň bola v našom malom meste večne upršaná, ako všade v Kanade. Lesy vždy ťahali k sebe vlahu. Mala som dážď rada. Vždy mi pripomenul, aká som nešťastná väčšinu života. Keď ľudia nie, aspoň príroda so mnou dokázala súcitiť.

Pri vnútorných úvahách som ani nepostrehla, kedy do triedy vošiel učiteľ. Pán Harpley bol nízky šľachovitý päťdesiatnik s prešedivelými vlasmi a bradou. Celkom na neho sedelo to, že učil dejepis. Niektoré kruté decká si z neho zvykli uťahovať, že by tiež už pomaly mohol byť historickou pamiatkou. Nebolo to od nich pekné. Nikdy nepatril k tomu typu vyučujúcich, ktorí si neustále potrebujú niečo dokazovať. Práve naopak, ešte nám aj zvykol pomáhať na písomkách alebo nás nechal odpisovať a tváril sa,že nič nevidí. Patril medzi mojich najobľúbenejších učiteľov.Vďaka nemu bola hodina dejepisu zážitok. Dokázal dokonale vykresliť akúkoľvek historickú udalosť tak, aby dokázal zaujať a človek si ľahšie zapamätal, čo ho chcel naučiť. No väčšinou si to nikto nevážil.

Toho dňa akoby všetko bolo bývalo proti mne. Inak milý pán Harpley, sa stal diablom.

,,Vanessa Jacobsová." Začula som svoje meno. Trhlo mnou a odlepila som pohľad od okna, po ktorom stekal dážď. Potriasla som hlavou a pozrela sa do očí pána Harpleyho, ktorý stál pri mojej lavici a prstami klopkal po jej dreve. Celá trieda sa pozerala na nás dvoch. On na mňa škúlil spoza okuliarov, ktoré vyzerali, že mu každú chvíľu spadnú z mierne krivého nosa. ,,Je pekné, že sa nám ešte prídete občas aj ukázať, slečna Jacobsová.Dobehli ste si zameškané učivo?"