Anjeli dňa a noci: Zrodenie kríženca

8. kapitola

Chvíľku po Xavierovi a jeho bande sa rozpustila aj Bradyho skupinka. Zostal so mnou len on.

,,Ďakujem, hoci neviem prečo si to urobil. Mal si ho nechať, nech si so mnou urobí čo chce," poďakovala som mu a vykročila ďalej po ceste, keď ma zastavil nie slovami, ale dotykom. Naposledy sa ma dotkol poslednýkrát, kedy som bola v škole a nemala som na to najpríjemnejšie spomienky. Vtedy som vedela, že ma nenávidí. Ale pri tej záchrannej akcii som si tým už nebola taká istá.

,,Vanessa, počkaj." Na výzvu som, samozrejme, zareagovala.Zastala som uprostred ďalšieho kroku. Neotočila som sa, lebo by ma príliš bolelo, čo som sa chystala povedať.

,,Choď za Marlin, Brady. Beztak si toho práve urobil až príliš. Xavier jej určite všetko povie. Pokojne prekrúť pravdu a zapri hrdinstvo." Uškrnula som sa, čo nemohol vidieť. V očiach ma zaštípali slzy, no pokračovala som. ,,Aj tak každý vie, že Xavier si z času na čas upraví realitu podľa seba a pre Marlin by urobil všetko. Možno ju takto bude chcieť prinútiť, aby sa s tebou rozišla. Vieš, že pre ňu mal slabosť odjakživa. Pokazil si mu plány."

,,Kašlať na Marlin. Ona pokazila plány mne!"

Zostala som v šoku. ,,Nevieš, čo hovoríš." Pokúsila som samu vytrhnúť, ale nepustil ma. Obišiel ma a zastal si rovno predo mnou. Nedokázala som sa mu pozrieť do očí. Radšej som pohľad zapichla do zeme. Nepúšťal ma. Namiesto toho posunul ruku na moje plece a na druhé pridal druhú.

,,Viem, čo hovorím. Vanessa, vždy si to bola ty a nie Marlin."

,,Tak potom čo tá chodba a všetky ostatné udalosti? Prečo si mi stále dával pociťovať, ako veľmi ma nenávidíš?" Takmer som vrieskala. Prestala som sa ovládať a v záchvate úzkosti sa mi podarilo zodvihnúť hlavu a pozrieť mu do očí. Okamžite som sa utopila v dvoch zelených bezodných jazierkach, ktoré boli také odlišné ako Michaelove hnedé. Pripomínali mi vrcholky stromov v pralesoch, čo v dokumentoch ukazujú z leteckého pohľadu.Zažmurkala som, aby som zabránila slzám opustiť kanáliky.Nemienila som sa pred ním rozplakať a ukázať porážku.

,,Je to naopak. Skôr nenávidím sám seba, že som dokázal podľahnúť Marlin a stratiť teba."

V šoku som na neho zízala. Vzduch bol chladný a naše teplé dychy sa v úzkom priestore medzi nami zmiešali do mraku zrazenej pary. Mlčky sme si pozerali do očí. Môj mozog nedokázal spracovať, čo sa práve dozvedel. Nechcelo sa mi veriť, že by ma bol miloval celú tú dobu od prvého ročníka na strednej, kedy sme sa spoznali, a potom nás od seba odtrhla mrcha Marlin.

No a keď už som pri Marlin, nič sa nikdy nezaobíde bez nej.Pekný okamih v tesnej blízkosti Bradyho, ktorý nemohol skončiť inak než bozkom, na ktorý ani jeden z nás zatiaľ nenabral odvahu,nám pokazilo zatrúbenie klaksónu auta. Pozreli sme smerom k ceste a Brady ma pustil, keď videl, že na opačnej strane vozovky z červeného Cadillacu rodičov vystupuje Marlin. Xavier bol očividne dostatočne rýchly, aby rozšíril zvesť o hrdinstve jej priateľa.A čo čert nechcel, akčná Marlin hneď prifrčala na záchranu vzťahu. Hnala sa k nám ako zbesilá fúria. Krásna blondína v tejchvíli nebola až taká krásna. Xavier jej musel zavolať alebo napísať esemesku hneď, ako sa nám stratil z dohľadu, lebo bolo očividné, že ju vyrušil pri skrášľujúcich procedúrach. Mala na sebe vyťahané tričko, ktoré by som osobne nenosila ani len doma. Natiahla si na seba k nemu ošúchané džínsy a deravé conversky. Na tvári žiadny mejkap, vo vlasoch natáčky. To veru nebola Marlin, akú som poznala. Skôr mi prišla komická než krásna.

Brady ma so zdesením pustil. Postávali sme vedľa seba ako dvaja tupci, kým sa k nám prirútila jeho rozzúrená frajerka.

,,Čo to má znamenať, Brady? Prečo si s monsterkou?" vyletela po ňom a do hrude mu pichala nechtom s obúchaným ružovým lakom.Novinkou bola prezývka, akou ma počastovala.