Anjeli dňa a noci: Zrodenie kríženca

2. kapitola

Po návrate domov z nemocnice sa nič nezmenilo, skôr naopak. Musela som sa pretvarovať a tajiť pred rodičmi nepríjemnú bodavú bolesť v chrbte. Samozrejme, že tam boli. Vrátili sa. Moji nepriatelia, ktorým vďačím za dlhých trinásť rokov plných množstva operácií, stratu kamarátov, samotárstvo...

Ale ešte nikdy nebolo so mnou tak zle. Nebolievali ma, no po poslednom zákroku začali. Neznesiteľne. V noci som sa budila na bodanie v chrbte, niekde tesne pod lopatkami, blízko chrbtice. Do krvi som si hrýzla spodnú peru, aby som zadržala výkriky a neprilákala k sebe rodičov, ktorí by ma opäť strčili do nemocnice. A čakala by ma iba ďalšia nezmyselná operácia. Žiadna z nich nemala zmysel, to mi došlo už veľmi dávno. No dvom ľuďom, čo ma vychovávali ako svoju, som to nedokázala vysvetliť.Nechápali, že zbytočne podstupujem prehnané množstvo zákrokov.Mala som ich za sebou už toľko, koľko za celý život nezažije ani sedemdesiatnik. Veru, život je pes a my sme jeho granule.Konkrétne ja taká niekoľkokrát požutá, vypľutá.

Niečo však bolo inak. Odmietala som sa priznať. Tajila som trápenie, ktoré sa stupňovalo. A výrastky rástli. Každý deň som si ich kontrolovala vo veľkom zrkadle v mojej izbe a boli čoraz väčšie. Rástli rýchlejšie než pred tým. Behom týždňa od operácie dosiahli veľkosť odstránených a zväčšovali sa ďalej.

A ja som len všetko zametala pod koberec, tváriac sa, že sa nič nedeje, že som v poriadku, v snahe vyhnúť sa skalpelu spolu s ďalším pobytom v nemocnici. Nenávidela som to. Tajnosti a bolesť mi boli milšie ako ďalší chirurgický zásah do tela.

Darilo sa mi ukrývať výbežky pod o niekoľko čísel väčšími tričkami. Mame začalo byť divné, prečo nosím neforemné veci,lebo môj zvyčajný šatník obsahoval tesné oblečenie, ktoré presne kopírovalo každú krivku môjho tela. Avšak také niečo som si nemohla dovoliť. Okamžite by som sa prezradila, a potom smer operačný stôl.

Bolesť sa s každým dňom stupňovala, ale potom prišiel deň,kedy som ju zrazu necítila vôbec. Nadobudla som falošnú domnienku, že sa možno výrastky nejakým zázrakom vstrebali a prestali ma trápiť. Dokonca som si toho dňa na oslavu nebolesti na seba vzala najobľúbenejšie tričko – tielko s potlačou Ramones - , ktoré odhaľovalo aj časť lopatiek. Otec ten módny kúsok nenávidel pre hlboký výstrih. Už od pätnástich som musela nosiť podprsenku s veľkými košíčkami, lebo moje prsia boli poriadne vyvinuté. Prestali mi rásť len toho roku, ale počas trojročného vývoja nadobudli úctyhodné rozmery. Aj preto som nemohla nosiť obľúbené korzety zvýrazňujúce môj úzky pás. Na to som mala príliš rada svoje zuby.

,,Vanessa, prečo?" Otec ma prepaľoval nahnevaným pohľadom, keď som zišla dolu do kuchyne na raňajky.

,,Mám dobrú náladu."

Mama sa uškrnula.

,,A určite ju budú mať aj chlapci v tvojom okolí."

V tomto boli s otcom pravý opak. Ona mala rada, keď som vedome upozorňovala na svoju ženskosť. Dokonca mi potajme kupovala čo najkratšie a najužšie sukne. Zbožňovala som ju kvôli tomu. Zato otec by bol býval najradšej, keby som chodila v mníšskom habite,čo by ma zakrýval od hlavy až po päty.

,,Vyzliecť, už aj!" prikázal mi, ale ja som si len odfrkla.

,,To zrovna."

Otec nahnevane vstal.

,,Vanessa, povedal som, aby si sa išla prezliecť. Si snáď hluchá alebo čo?"

A ja som len pokojne sedela ďalej, nimrala sa v miske s cereáliami.

,,Harlen, prosím," mama sa snažila obhajovať ma, ale márne. Už chytil slinu. Zúril. Fučal ako býk. K tomu mu chýbali len rohy a zaškrabovanie kopytom do prachu, lebo červené súkno bolo prítomné v aréne – moje tričko. Vtedy bolo vždy lepšie niekam sa zdekovať. Zvolila som taktiku ústupu.