Anjeli dňa a noci: Zrodenie kríženca

4. kapitola

Moje exkurzie v policiach knižnice nepriniesli žiadne výsledky.Prezerala som si množstvo starých aj nových titulov kníh, ktoré čitateľovi ponúkali príbehy o nadprirodzených bytostiach. Dávno som sa prestala zapodievať tým, že by tie dve veci na mojom chrbte mohli byť normálne. Keďže doktori nevedeli zistiť o čo ide, ani som sa nesnažila na vlastnú päsť hľadať diagnózu v encyklopédiách na hodiny biológie. Rovno som presedlala na druhú koľaj, tú bláznivejšiu. Preto som sa radšej s výskumom rodičom nepriznala.

Takže som sa pomocou rozprávok o upíroch a iných bytostiach snažila nájsť niekde aspoň malinký náznak súvislosti s tým,čo sa dialo s mojím telom. Menilo sa, to mi bolo jasné, no zatiaľ som netušila ako. Jedno bolo isté, nebola som ani upír, ani vlkolak. Žiadne predĺžené očné zuby či huňatý vlčí chvost sa nekonali.

Nenašla som žiadnu zhodu ani s ďalšími podobnými bytosťami.Premrhala som v knižnici celé dni a bez akéhokoľvek výsledku.Pristúpila som aj k tomu, že som sa začala hrabať v knihách zaoberajúcich sa okultizmom, pretože mám jeden prívesok, ktorý nosím už od malého dieťaťa. Jeho tvar mi nepripomínal nič, čo som kedy poznala. Bola to kombinácia troch zvierat – lev s býčími rohmi, kopytami aj chvostom a rozoklaným hadím jazykom.Jednoducho, prapodivné stvorenie, o ktorom som sa nedozvedela vôbec nič. Našla som tvory s telom leva a ľudskou hlavou, ktoré nápadne pripomínali egyptské sfingy a iné ďalšie kombinácie proti prírode, no ani slovo o... o čom? Levobýkovi?

A tak som sa sklamaná a naštvaná vrátila naspäť domov, lebo už vonku dávno bola tma.

Bicykel som odpratala do garáže a vošla do domu. Kabelku som si hodila len tak vedľa vešiaka pri dvere. S buchnutím dopadla na drevenú podlahu.

,,Vanessa? Si to ty?"ozvalo sa z kuchyne.

,,Áno, mami. Kto by to tak asi mohol byť?"

Mama vykukla spoza rohu.

,,Napríklad tvoj otec? Snaží sa zohnať ti nového učiteľa."Opäť zmizla za rohom. Aspoň nevidela, ako som znechutene prevrátila očami a zvalila sa dolu bruchom na sedačku v obývačke.Zvykla som si líhať si na brucho, lebo na chrbte to bolo čoraz viac nepohodlné. Privrela som oči a len tak ležala.

Rozmýšľala som, prečo sa otec snaží zohnať mi novéh oučiteľa. Pán Godfrey bol fajn chlap. Vekovo som ho tipovala niečo po štyridsiatke. Vyzeral však pomerne zachovalo. V tmavohnedých vlasoch nemal žiadne šediny, sivé oči plné múdrosti. Len malé vrásky okolo očí prezrádzali, že už nie je najmladší. Celkom som si ho obľúbila. Dokázal mi celé hodiny rozprávať o živote v antickom Ríme, ale aj Grécku a úplne najradšej som mala, keď mi hovoril podrobnosti o občianskej vojne v USA.

,,Mama? Prečo ma už nebude učiť pán Godfrey?"

,,Odišiel do Anglicka kvôli akémusi archeologickému výskumu."

,,Škoda," povzdychla som si. ,,Bude mi chýbať." A bola to pravda.

**************

Od odchodu pána Godfreyho som mesiace nedokázala zniesť žiadneho iného učiteľa. Každý to so mnou vzdával. Striedala som ich takmer ako ponožky. Nebol síce u nás každý deň druhý, ale rozhodne sa striedali často. A ja som ticho chodievala do knižnice,hľadala nenájditeľné a naberala odvahu ísť sa jedného dňa pozrieť do opusteného dvojposchodového hororového domu.

Potom sa čosi zmenilo.

,,Dosť! Takto to nejde, Vanessa! Zmier sa s tým, že Godfrey je preč a musíš si zvyknúť na nového učiteľa!" Dávno som otca nevidela takého vytočeného. Naháňal mi hrôzu. Len ťažko sa mi darilo tajiť strach. V očiach mi musel vidieť pokoru a rešpekt voči jeho slovám.