Stratený v temnote (DM/HP/SS; Harry Potter, SK) ✓

8. kapitola - Spomienky

A práve vtedy spomienke sčernela. Draco mal v pláne mysľomisu po tom, čo práve videl opustiť, no keď zbadal záblesk ďalšej spomienky nedokázal to; zvedavosť mu to nedovolila. Spomienka, ktorej bol práve svedkom bola taká... nuž nereálna. Nikdy by niečomu takému neuveril, ak by to však nevidel na vlastné oči. To čo bolo medzi Harrym a Severusom cítiť, bolo skrátka neopísateľné. Navyše svojho krstného skutočne vôbec nespoznával. Veď Potter bol v tej dobe jeho študentom, v tej spomienke mohol mať tak šestnásť i keď vyzeral vďaka svojej vypracovanej postave staršie, no aj tak...

Jeho myšlienkové pochody prerušila ďalšia spomienka. Draco nemal tušenia, kde to Severus je. Stál na úzkej chodbe, od schodov po ňom kričal nejaký hlas. Draco sa pozrel bližšie a zbadal, že je to obraz starej ženy. Musela to byť Walburga Blacková a keď uvidel nad dverami veľký erb rodiny Blackov, bolo mu jasné, že sa nachádzajú v jednom z ich domov.

„Sklapni ženská stará! Nikoho tvoje výlevy nezaujímajú," vrčal Severus, pokladajúc si koženú tašku pred schody.

„Špinavý zradca, polovičný, kiež by sa Temný pán dozvedel, čo za zradcu má vo svojich radoch. Fuj, v mojom dome sú len samí-" hundrala stále, no Draco jej hlas už nevnímal, keď napäto kráčal za Severusom, ktorý prešiel dlhou chodbou. Otvoril dvere na jej konci a vstúpil do veľkej, no pomerne ošarpanej kuchyne.

Pripravil si čaj a s teplou šálkou sa usadil za stôl. Draco sa stále obzeral po kuchyni a premýšľal, čo tu Severus robí.

„Nie, Alastor, chcem mať najmenej päť mužov u Munga a desať v Šikmej!" započul hlas z chodby, Draco sa narovnal, ten hlas poznal - Harry.

Severus tiež zodvihol hlavu od šálky a pozeral na zatvorené dvere, zrejme čakajúc, že sa čo nevidiac otvoria.

„Veliteľ, môžem si vziať Tonksovú na obhliadku Rokvillu?" spýtal sa hlas, ktorý Draco nepoznal.

„To určite nie. Tonksová ostáva v bezpečí s Teddym. Vezmeš si Billa, prehľadajte každý obchod. Uzavrite všetky tajné tunely, ktoré vedú na Rokfort," pokračoval v rozkazovaní Harry. „Choďte!"

Dvere sa zrazu otvorili a do kuchyne vstúpil zeleno-oký mladík. Toto už bol rozhodne starší Harry. Tak osemnásťročný. Bol vyšší než v tej predošlej spomienke. Na sebe mal zelený habit so znakom Rádu Blesku na ľavej strane hrude. Vlasy mal sčesané do boku, akoby ofúkané vetrom. Ešte nosil okuliare, zelené oči za sklíčkami mu zaiskrili, keď zbadali Severusa.

Severus mu kývol na pozdrav a Harry sa usadil oproti nemu. „Si v pohode, Sev?" spýtal sa ho, zamračene.

„Áno, Potter, som," odvetil mu Severus stroho. „A ty?"

„Madam Pomfreyová sa o mňa postarala. Vieš, nie každý je taký tvrdohlavý ako ty, že sa nenechá ošetriť po takom boji," riekol Harry s úškrnom.

„Och, Walburga, rád vás opäť vidím," ozval sa tlmený hlas, opäť z chodby. „Aj by som vás ponúkol citrónovým cukríkom, no žiaľ, vzhľadom na okolnosti, to zrejme nie je možné."

„Vy jeden starý..."

Harry si zahryzol do pery, keď hrozilo, že vybuchne smiechom. Severusove kútiky úst sa tak isto zodvihli do nepatrného úsmevu.

Dvere sa opäť raz otvorili a Draco prekvapene hľadel na Albusa Dumbledora. Pôsobil vyčerpane, no bol to on – jeho bývalý riaditeľ. Keď sa dozvedel o jeho smrti nechcel tomu veriť; Dumbledora vždy vnímal ako niekoho, kto ich všetkých prežije, ako niekoho mocného, koho nik nedokáže zabiť, no opak bol pravdou. Ako ho už Severus informoval, Dumbledore zahynul počas poslednej bitky.