,,Tak. A je to tu Leyla. Nové mesto, nová práca a hlavne nový život." povedala som svojej dobermanke Leyle, ktorá sedela na zadnom sedadle auta spolu s poslednými vecami do nového domova v Detroite. Myšlienky mi jedna za druhou prúdili hlavou. ,,Hmm. v Detroite je to v celku plné androidov. Hlavne po tom, ako boli schválené práva androidom a boli prehlásený za nové, cítiace bytosti. Nie že by mi nejak extra vadili ale... nedokážem im veriť. Najmä nie potom, čo sa stalo." ,,Čo ak nezapadnem?" Nakoniec ich prerušila hudba, ktorú som pustila. V tej chvíli aspoň trochu zo mňa stres opadol a dal priestor radosti z nového dobrodružstva. Začala hrať moja obľúbená od Jen Ledger a tak som sa neubránila spevu. Teda skôr škrekotu ale okrem mojej dobermanky a mňa nikto v aute nebol tak prečo nie hehe.
O necelú hodinu som bola v Detroite. Cesta bola celkom príjemná, nebola žiadna zápcha a popravde bolo na diaľnici málo áut. Z môjho rodného Toronta som vyrazila zavčas rána. Vlastne bola ešte tma, tak ma po ceste z mojej rodnej zeme sprevádzal ligot zlatých hviezd plávajúcich na tmavo modrej oblohe. V Toronte bolo krásne a teplo, tak ako sa na letné počasie patrí. Za hranicami USA sa začali zoskupovať oblaky a už mi prvé kvapky tiekli po čelnom skle. Mám rada dážď. V daždi sa cítim akoby všetko zlé zrazu zmizlo. Okolo diaľnice boli lesy. Tak krásne a zároveň v tmavom svetle a daždi tak desivé. Užívala som si pohľad na ne, pretože Detroit je v podstate betónova džungľa. Keď sme schádzali z diaľnice do Detroitu, ten rozdieľ tam bol neuveriteľný. Na jednej strane krásne hory a na druhej vysoké mrakodrapy upínajúce sa až do nebies. Steny s rôznými graffiti, rôzne dopravné značky, najmä tie, čo označovali ulice.
Konečne! Konečne som dorazila na ulicu, kde bol môj domček. Na prekvapenie bolo v nej plno zelene a kvetov narozdiel od centra. Domy boli rôzného štýlu, no musím uznať, že väčšina obyvateľov tejto ulice má dobrý vkus. ,,Leyla, tu sa ti bude určite páčiť." povedala som Leyle. ,,Oh leje ako z krhle..." zamrmlala som.
Auto som zaparkovala pred veľkú garáž ktorá bola natrená na bielo len predok bol obložený kameňom. Dom bol tiež biely so šedou strechou.
Ešte v aute som z tašky vytiahla kľúče od domu. Vystúpila som z auta, pustila som Leylu von a utekali sme po kamenom chodníčku ku dverám.
Otvorila som moje dvere z masívnu a
Layla hneď vbehla dnu do predsiene.
Predsieň bola namaľovaná klasicky na bielo a podlaha bola spravená z čierných dlaždíc tak ako v celom dome. ,,Kurva! vážne všetky tie krabice nechali tu?! Kde sa tu mám hýbať?! Snáď aspoň nábytok je poskladaný a položený tam kam som im hovo..oo...ooooo..!" ani som sa nestihla dosťažovať a už som skončila na zemi, pretože som zakopla o pohodenú krabicu s mojimi vecami. ,,Výborne. Toto sa môže stať len mne." zúfalo som povedala sama sebe. Pozbierala som sa zo zeme, zobrala som kľúče od auta. Pootvorila som dvere, vystrčila von ruku a zamkla auto. Z predsiene viedli dvoje čierne dvere. Prvé, tie naľavo od vchodových dverí boli do kuchyne s obývačkou a druhé priamo naproti vchodovým dverám do hosťovskej izby.Nejako som sa prebojovala cez krabice ku dverám do kuchyne. Naľavo od dverí v boli schody, ktoré viedli na poschodie. Napravo od dverí bola červená kuchynská linka so zabudovanými spotrebičmi, barom a pár stoličkami. Vedľa nej presvetlovalo miestnosť veľké okno.
Naproti dverám bol stôl z masívu, nad ním visel abstraktný obraz.Tam kde začínala obývačka bol položený rohový gauč so skleneným stolíkom. Naproti gauču bol krb.
Páčil sa mi, dodával tomuto domu príjemnú atmosféru domova. Nad krbom bol televízor a súprava reproduktorov bola zabudovaná v stenách. V stene napravo od gauča zabudované morské akvárium, no ryby tam zatiaľ neboli. Cez víkend sa pôjdem po nejakých pozrieť do akvaristiky. Naproti akvariu bol vstup na terasu. Pomali som začala nosiť krabice s vecami do kuchyne a začala vybalovať a ukladať do políc. Keď dážď ustál tak som otvorila dvere na terasu a pustila Leylu na pozemok. O nejaké štyri hodiny som mala dolné poschodie hotové.
YOU ARE READING
Detroit: Love you like a human
FanfictionOd roku 2038, kedy započala revolúcia androidov v Detroite sa toho veľa zmenilo. Dnes sa píše rok 2042 dnes sú si všetci rovní. Androidi žijú v harmónií s ľuďmi, no nájdu sa aj takí, čo stále neprijali fakt, že svoju zem zdielajú s inou, novou, inte...