„Všetci tomu chápete? Rozumiete ako som to vypočítal?" pýta sa triedy plešatý matikár a ja spolu s ostatnými neprítomne prikyvujem, aj keď absolútne netuším o čom točí. Je len druhý týždeň a my už makáme akoby sme boli pred skúškami.
„Fajn, to som rád. Pripravil som pre vás zopár jednoduchých príkladov," povie a premietne na stenu štyri stĺpce zložitých rovníc.
Fajn, toto bude zábava, pomyslím si znudene. Pozriem na Emu, ktorá dnes sedí vedľa mňa, pretože Adam chýba. Po okrajoch zošita z matiky si kreslí srdiečka.
Učiteľ začne chodiť po triede a každému nakúka pomedzi plece, či počíta zadané príklady.
Neochotne vyberiem zošit a začnem do prepisovať zadania. Hádam si nevšimne, že nepočítam...
Keď už stojí pri našej lavici, Ema ešte stále kreslí srdiečka. Asi je mimo. Rovnako ako minimálne polka triedu. Nečudo, veď je pondelok a ešte máme za sebou len päť hodín zo siedmych. Teda, naša skupina zo siedmych, ale tá druhá z ôsmych. Chudáci. Nechcela by som.
Matikár sa mi zahľadí do zošita a po pár sekundách presunie svoju pozornosť na Emu a jej srdiečka. Oj, to bude problém.
„Slečna Petríková," osloví ju prísne, no ona je stále mimo. Pravdepodobne je teraz niekde vo svojej mysli s Adamom.
„Slečna Petríková!" zvolá nahnevane a Ema sa s trhnutím preberie z tranzu.
„Áno, pán učiteľ?" spýta sa nechápavo.
„Nechápete tým rovniciam? Alebo sa Vám ich len nechce počítať?"
„Och, nie ja... Len som sa trochu zamyslela... Prepáčte."
„Tak sa dajte do práce a prestaňte myslieť na čokoľvek, na čo ste doteraz mysleli, keď ste zošit matematiky zapĺňali srdiečkami."
Celá trieda sa zasmeje a Ema zahanbene skloní hlavu a dá sa do práce.
Z nevyriešiteľných matematických rovníc nás napokon zachráni zvonenie. Všetci si vzdychnú od úľavy. Hodín matiku do tašky a vyberiem si jablko.
„Že si ty myslela na Adama pri kreslení tých srdiečok," otočím sa k Eme, ktorá sa práve začervenaná.
„Možno," odpovie nakoniec.
„Aký je to pocit, keď sedíš na jeho stoličke?" pokúšam ju so smiechom.
„Ale ty potvora! Však ja ti to vrátim," vyhráža sa mi s úsmevom na tvári.
***
- Hovorila si s Adamom? -
Napíšem na poslednú stranu môjho zošita z angličtiny a posuniem ho k Eme. Pozrie sa do zošita a zamračí sa. Rýchlo napíše krátku odpoveď a podá mi ho.
- Nie - stojí tam.
- Ako to? Neboli ste včera vonku? - napíšem a posuniem jej nenápadne zošit. Učiteľka sústredene pozerá na video, ktoré nám pustila cez dataprojektor. Na úlohu máme napísať esej o téme, ktorá sa v ňom rozoberá. Pozriem si ho doma.
- Nie - príde mi odpoveď.
- ??? -
- Aj Adam nám napísal, že nepríde. Načo by som šla len ja a Lukáš? -
