Pohľad Melánie
Na druhý deň som sa cítila ako znovuzrodená. Včera som išla spať ešte pred desiatou. Tak dobre som ešte nikdy nespala. Momentálne mám za sebou už päť vyučovacích hodín a zostáva mi už len jedna.
„Idem si po učebnicu," oznámim Eme a vyberiem sa na chodbu. Pozdravím zopár študentov, ktorých som stihla spoznať až sa napokon dostanem k mojej skrinke. Zadám kombináciu a vytiahnem z nej učebnicu dejepisu. Nakoniec skrinku zatvorím. Vtom zacítim, že niekto za mnou stojí. Pomaly sa otočím až sa ocitnem tvárou v tvár Andrejovi.
„Andrej Romaňák," oslovím ho a hľadím pritom do jeho zelených očí.
„Och, takže ty už poznáš aj moje meno," uškrnie sa a ja premýšlam nad tým, že počas toho týždňa, čo som ho nevidela, určite opeknel. Aj keď som si myslela, že krajší už nemôže byť. „Ja to tvoje však stále nepoznám."
„Melánia," odvetím a zahanbene sklopím zrak, keď si ma začne premeriavať.
„Hmm... Melánia... Kedy si to zopakujeme?" žmurkne na mňa.
„Č-čože?" zakoktám. Nechápem na čo naráža. Cítim ako mi hľadí na pery.
„Kedy si zopakujeme ten víkend," usmeje sa a konečne mi hľadí do očí.
„Och,... Ja... Prepáč, ale ja si nič z víkendu nepamätám," poviem mu a začnem premýšľať, či predsa len nie je pravda to, čo hovoril Adam. To, že som sa bozkávala s Andrejom, keď som bola opitá.
„Nič? Ani to ako sme sa stretli pri bare?" spýta sa a ja pokrútim hlavou. „Ani ako sme spolu tancovali? Ako som ťa nakoniec oprel o bar a začal ťa bozkávať a ty si sa ku mne pridala?"
Doparoma! Tak ono je to pravda! Snažím sa to predýchať a som si istá, že mi sčerveneli líca.
„Nie... Nič z toho si nepamätám," odpoviem mu po chvíli a znervózniem, keď ma pritlačí ku skrinke a nahne sa tesne ku mne.
„Aká škoda," pošepne mi do ucha a ja sa strasiem. „Ja si to pamätám veľmi dobre. Pamätám si, že sa ti to veľmi páčilo..."
Môj mozog beží na plné obrátky. Snažím sa prinútiť ho, aby si okamžite spomenul, no stále mám v hlave veľké okno.
Andrej sa konečne odtiahne a ja si vydýchnem. „Vidíme sa neskôr, Melánia," znova na mňa žmurkne a odíde preč. Mňa tu nechá úplne zmätenú a roztrasenú. Zavriem oči a stále opretá o skrinku sa snažím upokojiť svoj dych. Keď otvorím oči, stojí predo mnou Ema. V očiach jej blčí tornádo, ktoré by zmietlo celý svet.
„Čo to malo dopekla znamenať! Môžeš mi vysvetliť, čo si tu stvárala s Andrejom Romaňákom?"
„Ema, ja... Ja ti to vysvetlím, dobre?"
„Tak to si píš, že mi to vysvetlíš," povie nahnevane a vtom zazvoní školský zvonček. „Ale až po dejepise."
„No vlastne až keď prídem domov, lebo dnes je zbor," odvetím a uvedomím si, že ešte stále zvieram učebnicu dejepisu.
„Ty si sa prihlásila na zbor?" spýta sa neveriacky Ema.
„Áno," odpoviem a rýchlo za ňou vykročím.
„Tak ti teda napíšem a dohodneme sa o koľkej prídem k vám. Čaká nás vážny rozhovor," poviem a otvorí dvere do triedy. Učiteľka v nej ešte našťastie nie je. Ema si sadne do prvej lavice a už na mňa ani nepozrie. Ja si prisadnem k Adamovi, ktorý práve dojedá sendvič. Keď dožuje obráti sa na mňa.
