„Ďalšia skúška bude o týždeň, všetci čo viete hrať na nejakom nástroji, tak si niečo pripravte, aby som vedela ako na tom tento rok sme. Pekný zvyšok dňa,“ rozlúči sa s nami Angelika, vedúca zboru, a odíde z triedy. Vytiahnem mobil a odpíšem Tomášovi.
Ahoj, Tomáš!
Som rada, že si napísal. Samozrejme, že by sme mohli ísť von. Napíš, keď sa ti bude dať. Dúfam, že čoskoro.
Melánia :*
Keď správu odošlem, vezmem si všetky veci a spolu s Eliškou, ktorá má čakala, kráčame von zo školy.
„Hráš na nejaký nástroj?“ spýtam sa jej, pretože to ticho medzi nami na znervózňuje. Chcela by som sa jej spýtať, aký problém s ňou majú Andrej a jeho kamaráti, ale nemôžem to na ňu len tak vybafnúť.
„Nie, chodím iba na spev. A ty?“
„Ja hrám na klavíri. Do ZUŠky som chodila sedem rokov.“
„Páni! Tak to musíš byť dobrá,“ pochváli ma.
„Ďakujem. Ešte som pred nikým iným ako pred rodinou nehrala. Takže neviem, či som dobrá, pretože rodina ti hovorí, že si dobrá vo všetkom. Ale aj učiteľka ma chválila, takže asi mi to celkom ide... Ty si chodila aj minulý rok do zboru?“
„Áno,“ odvetí a ja rozmýšľam, kde asi býva, keď kráča so mnou.
„Boli ste na nejakých vystúpeniach? A spievala si niekedy sólo?“ vyzvedám.
„Boli sme na rôznych súťažiach. Dokonca sme získali druhé miesto v súťaži všetkých školských zboroch v kraji. Škoda, že do celoštátneho kola išlo len prvé miesto. Ale aj tak to bol obrovský úspech.“
„Páni, to je super. Nevedela som, že máte taký dobrý zbor.“
„Áno, už som spievala aj sólo, vôbec sa nemusíš báť, že nebudeš mať priestor aj na sóla,“ odpovie mi aj na druhú otázku.
„Len som bola zvedavá. Popravde ja veľmi netúžim po sólach.” poviem a Eliška mi už neodpovie. A tak kráčame stále bok po boku v tichosti. Rozmýšľam, na čo by som sa jej ešte mohla spýtať, ale nič také mi nenapadá. Potom si spomeniem na správu od Tomáša a šťastne sa usmejem. Začnem spomínať na naše stretnutie.
Nakoniec prehovorí ako prvá Eliška.
„Vieš, Melánia, ja by som sa ti chcela ospravedlniť,“ povie a sadne si na lavičku vedľa prázdnej autobusovej zastávky. Prisadnem si k nej.
„A za čo?“
„Predsa za to, čo stalo v tom klube. Ty si mi chcela len pomôcť a ja som len tak zdrhla. Mrzí ma to,“ hovorí a hľadí mi pritom do očí. Tie jej začínajú slziť.
„To nič. Je to v poriadku,“ snažím sa ju upokojiť.
„Nič nie je v poriadku!“ vzlykne. „Vieš, už dávno mi nikto len tak nezištne nepomohol. Bola som rozrušená kvôli tým chlapcom, ktorí si ma znova a znova prichytili.“
„Čo si tam vlastne robila?“ spýtam sa neisto.
„Hľadala som moju mladšiu sestru. Bola som tam s ňou,“ vysvetlí mi a potiahne nosom.
„Chceš... Chceš mi povedať o tom, prečo ťa tí chalani nemajú radi?“
„Áno... Neviem prečo, ale mám pocit, že ti môžem veriť. Keď som bola prváčka, spoznala som sa v klube s jedným štvrtákom. Volal sa Marek. Po čase sme sa akoby skamarátili. Predtým na základke som mala problém s drogami, ale našťastie som sa z toho dostala. Mala som však veľké dlhy u tých, čo mi tie drogy predávali. Nezvládala som to splácať, tak som sa zdôverila Marekovi. On mi pomohol splatiť dlh a všetko bolo super. Dali sme sa dokopy. Zoznámil ma s jeho kamarátmi. S nimi si sa stretla, to boli tí, čo ma obkľúčili. Chodili sme piť a náš vzťah s Marekom bol dokonalý. Jedného dňa som spala u neho a začalo to zachádzať priďaleko. Mala som pocit, že ešte nie som pripravená na sex, a tak som mu to povedala. On mi však povedal, že som mu to dlžná a že mám byť rada, že nechce tie peniaze naspäť. A tak som sa s ním nie veľmi dobrovoľne vyspala. Po nejakej dobe som mu to odpustila. Bol to predsa dospelý chalan a malo mi byť jasné, že to bude chcieť. Odvtedy sme spolu spali viackrát. A ja som to už chcela. Cítila som sa však nejak prázdna. Rozmýšľala som či má náš vzťah zmysel. Nevedela som zabudnúť na to, že ma po prvý krát prinútil. A tak som sa nakoniec rozhodla. Na druhý deň som sa s ním rozišla. Vyzeral byť celkom v pohode. Vôbec sa nesnažil, aby som zmenila názor. Proste prikývol a čakal kým odídem. V tú noc sa so svojimi kamarátmi poriadne opil. Tvrdil im, že sme sa len pohádali. Na druhý deň ho nikto nemohol nájsť. Bol nezvestný viac ako týždeň... Nakoniec... Nakoniec ho našli v starej opustenej budove
o-obeseného! Na stene bolo jeho krvou napísané Miloval som ťa!“ Keď dorozpráva už sa neudrží a začne silno plakať. Pevne ju objímem a hladím ju po chrbte. Po chvíli sa plač znení na vzlyky a nakoniec sa upokojí úplne.
„Nie je to tvoja chyba, Eliška. Ty za to nemôžeš. Bolo to jeho rozhodnutie,“ presviedčam ju. „Spravil to v tú noc, ako ste sa rozišli?“
„Áno,“ odpovie a potiahne nosom. Z vrecka jej podám vreckovku a ona sa vysmrká.
„Bol vtedy opitý, určite by to nespravil, keby v sebe nemal alkohol.“
„Na tom nezáleží! Spravil to kvôli mne! Ja som mu zlomila srdce!“ vykríkne a takmer sa znovu rozplače. Znova ju pevne objímem.
„Počúvaj ma Eliška, vôbec to nie je tvoja chyba. On sa rozhodol sám. On ti tiež ublížil. Nemôžeš za to, akú cestu si vybral,“ chlácholim ju.
„Ale oni si to nemyslia. Jeho kamaráti ma kvôli tomu nenávidia Nikdy mi nedajú pokoj,“ vzlykne.
„Neboj, oni predsa tento rok odídu a potom už bude menej pravdepodobné, že ich stretneš,nie?“
„Neviem... Dúfam... Lebo už to nezvládam,“ povie roztrasene a znova sa rozplače.
Tentokrát to trvá dlhšie, kým ju utíšim. Keď sa upokojí pustím ju z objatia a podám jej ďalšiu vreckovku.
„Už je dobre?“ spýtam sa a uhladím jej vlasy.
„Áno. Ďakujem, že si ma vypočula. Potrebovala som sa už konečne niekomu vyrozprávať,“ usmeje sa a objíme ma. „Tak, myslím, že už by sme mali ísť domov. Ešte raz ďakujem.“
„Za nič. Rada som pomohla. Ak by si niekedy niečo potrebovala, som tu pre teba,“ usmejem sa.
„Dobre, ďakujem,“ znova sa na mňa široko usmeje a otočí sa mi chrbtom. Vyberie sa do ulice, ktorú ešte nepoznám.
„Ahoj,“ poviem a smutne sa usmejem. Chuďatko, pomyslím si. Neviem, ktorá z nás dvoch si prešla horším peklom.
Ahojte!
Konečne som sa dokopala k novej časti, takže dúfam že sa bude páčiť.
Ďakujem za každý hlas!
↑v médiach Eliška↑
