Ráno sa prebudím na silné slnečné lúče, ktoré prenikajú cez zastreté fialové závesy. V tom momente mi vystrelí do hlavy tupá bolesť. So slabým zakňučaním si znova ľahnem na vankúš.
Doparoma! Asi som to včera trochu prehnala...
Ako som sa vôbec dostala domov? Na nič si nespomínam!
Počkať! Pamätám si ten incident s Eliškou! A potom... Potom... Potom som sa zosypala kvôli vlastným spomienkam, ktoré nie a nie zmiznúť z mojej mysle. A tak som si kupovala jeden pohárik za druhým...
Niekto mi ticho zaklope na dvere a ja dúfam, že to nie sú rodičia. Dvere sa otvoria a ja pomedzi privreté oči vidím Alexa.
„Mel? Si hore?" spýta sa potichu a prisadne si ku mne na posteľ.
„Áno," ledva vydám zo seba a rozkašlem sa.
„Niečo som ti doniesol," povie a podá mi pohár vody a tabletku.
„Och, ty môj hrdina," slabo sa naňho usmejem a hltavo vypijem vodu a prehltnem tabletku. S úľavou si znova ľahnem.
„Tak? Čo sa včera stalo? Naši si niečo všimli? Kedy sme prišli? Bolo to so mnou moc zlé?" začnem chrliť otázky a Alex ma rýchlo stopne.
„Pŕŕŕŕ! Po jednom prosím," zasmeje sa.
„Och, prepáč... Ja len... Od jedného momentu si nič nepamätám."
„Taakže... Čo je najdôležitejšie... Naši si nič nevšimli. Prišli sme okolo jednej a oni spali. Ráno som im povedal, že sme boli doma pred polnocou. Pýtali sa na teba, tak som si vymyslel, že si sa moc nebavila, pretože ti bolo zle, a že si bola unavená..."
„Fuu, fajn... Ďakujem, bráško. Máš to u mňa," usmejem sa a slabo ho objímem.
„Nemáš zač, to isté by si urobila ty pre mňa."
„Pravda... A ako ste ma našli?"
„S Lukášom sme ťa hľadali, lebo celý večer sme ťa nevideli. Najprv sme našli Emu s Adamom... Ehm... No a nakoniec sme ťa našli pri bare... Bola si úplne na mol. Hovorila si... "
„Čo som hovorila?" povzbudím ho a čakám na najhoršie.
„No... Ema a Adam spolu niečo riešili... A ty si hovorila o tom, aký je sexi a tak... Emu to asi nepotešilo... Aj Adam mal dosť vypité a pridal sa k tebe... Takže to bolo akoby ste spolu flirtovali," povie a ja mám pocit, že sa prepadám od hanby.
„Do kelu! Do kelu! Do kelu!" zanadávam. „Budem musieť ísť za Emou..."
„Hmm... Ale najprv choď do sprchy, prepáč, ale smrdíš," uškrnie sa na mňa a ja prevrátim oči. Určite to nie je také hrozné...
***
Zazvoním na zvonček pri dverách a nervózne čakám, kým mi niekto otvorí. Rozmýšľam, či chcem alebo nechcem, aby to bola Ema.
Dvere sa otvoria a v nich stojí pekná žena v stredných rokoch, s milým úsmevom a zásterou okolo pása.
„Ahoj! Ty si Melánia, však? Naša nová susedka."
„Ó áno, to som ja. Mohli by ste mi prosím zavolať Emu, pani Petríkova?"
„Stačí Anna, zlatko. Poď ďalej, veď hádam sa nebudete rozprávať vonku," povie a otvorí mi dvere. V chodbe sa vyzujem a nasledujem ju do obývačky, kde leží Ema schúlená na gauči a pozerá seriál.
„Ponúknem ti niečo, Melánia?" spýta sa Emina mama.
„Nie, ďakujem. Už som obedovala," odvetím a slabo sa usmejem na Emu, ktorá si ma práve všimla. Ona mi však úsmev neopätuje.
