Pohľad Melánie
Sedíme s Emou na tribúne na školskom futbalovom ihrisku a vyhrievame sa na slnku. Pod nami práve prebieha futbalový tréning tímu našej školy. Ema nenápadne pozoruje Adama v krátkych modrých šortkách a drese. Čo znamená, že z neho odkedy sme prišli nespustila pohľad. Ja občas pozriem na môjho brata, ktorý sa tiež dostal do tímu. Futbal ma veľmi nezaujíma, no je sa na čo pozerať. Väčšina chlapcov v tíme je riadne sexi.
„Och, takto bude vyzerať moje nebo," vzdychne Ema a po dlhom čase sa pozrie na mňa.
Zasmejem sa. „Ja si skôr myslím, že v tvojom nebi by si bola len ty a Adam."
„Pravda... A ako by vyzeralo to tvoje?" spýta sa ma zvedavo. V tom momente si spomeniem na Andreja, ktorého som od pondelka nevidela. Čo je už týždeň aj deň. Dnes je utorok. Snažila som sa ho zazrieť, ale nepodarilo sa. Možno ani nebol v škole... Isté je, že on by bol v mojom nebi.
„Noo... Neviem... Asi by som v ňom bola ja, ty, Adam a Lukáš," odvetím a v duchu pridám aj Andrejovo meno.
„Prečo my všetci? Čo tak ty a Lukáš?"
„Pretože sa z vás za tie dva týždne, čo sa poznáme, stali moji najlepší kamaráti. A takých úžasných kamarátov ako vy som nikdy nemala... A keby niečo, Lukáš sa mi tak nepáči."
„Okeej, ja len pre istotu. A čo ten chlapec, s ktorým si sa zoznámila v piatok?" vyzvedá.
„Tomáš?"
„Áno, áno ten," prikývne.
„Vymenili sme si čísla, ale ešte mi nenapísal ani nezavolal," poviem sklamane.
„Neboj, on sa ozve," uistí ma.
„Dúfam, že máš pravdu," poviem a sklopím oči.
„Takže sa ti páčil?" vyškerí sa Ema.
„Aj hej... Bol pekný a vyzeral milo," priznám a usmejem sa pri spomienke na blonďavého chlapca, ktorého som stretla v piatok v bare.
„Určite zavolá," znova mi povie a objíme ma. Takto chvíľu pozorujeme ako chlapci naháňajú loptu z jednej strany na druhú.
„Ako dlho to bude trvať?" spýtam sa po chvíli. Ema sa odtiahne a pozrie sa na mobil.
„Už len necelú polhodinu," odpovie a spýta sa: „Nebaví ťa to tu?"
„Nie, ale dobre sa na nich pozerá," zasmejem sa.
„Tak to hej," súhlasí a ja sa jej opriem o plece a zatvorím oči. „Čo si nespala, keď si dnes taká ospalá?" spýta sa.
„Spala som, ale ten víkend ma dosť vyšťavil. Kokos, veď dva dni za sebou som bola úplne mimo."
„To teda hej. Jemin, keby si sa videla! Ani ja som nebola ešte tak na mol," rozosmeje sa.
„Ha-ha," poviem sarkasticky a priviniem sa k nej. „Teraz ma nechaj oddychovať, okej? Srandu zo mňa si môžeš robiť neskôr."
Ema ma počúvne a do konca tréningu sedí a robí mi vankúš. Keď chlapci odídu z ihriska do šatní, odtiahne sa. Pretriem si oči a zívnem.
„Dneska to musím dospať," postavím sa a popreťahujem sa.
„To hej, inak zajtra zaspíš na matike a to by bol problém," zasmeje sa Ema a zamieri dole k šatniam. Vyberiem sa za ňou. Sadneme si na lavičku pred chlapčenskou šatňou. Chlapci z nej po jednom vychádzajú až napokon výjde Alex.
„Ahojte," pozdraví nás a postaví sa pred lavičku.
„Ahoj. Ideš s nami na pizzu?" spýta sa ho Ema.
„Nie, idem von s chalanmi z triedy. Nabudúce," usmeje sa na ňu.
„Kedy prídeš domov?" spýtam sa ho.
„Neboj, neskôr ako o desiatej určite nie," uškrnie sa. „Tak sa teda majte," povie a odkráča preč. Vtedy výjde zo šatne konečne aj Adam. Ema vyskočí na nohy.
„Bol si skvelý," široko sa naňho usmeje. On jej úsmev slabo opätuje a po chvíli sa pozrie na mňa.
„Ďakujem, Ema. Ideme?" spýta sa ma a ja rýchlo vstanem z lavičky.
„Jasné, poďme," prikývnem a spoločne sa vyberieme preč zo školy.
Vonku sa už stmieva aj keď je ešte len pol ôsmej. Zapnem si svoju bomberu a ruky si strčím do vreciek. Do reštaurácie kráčame v tichosti. My traja sme takmer jediní ľudia na námestí. O pár minút sa dostaneme pred vysvietenú reštauráciu. Vojdeme dnu a okamžite nás ovanie teplý vzduch a vôňa jedla. Vyberieme sa k nášmu stolu, pri ktorom už sedí Lukáš. Pred ním stojí obrovský tanier s pizzou. Polovica je s ananásom a druhá zas s kukuricou.
„Ahoj," pozdravím ho ako prvá. Lukáš zdvihne pohľad od mobilu a široko sa na nás usmeje.
„Ahojte. Čo vám to toľko trvalo?"
„Trošku som sa zdržal v šatni," povie ospravedlňujúco Adam. Posadáme si okolo stola a vyzlečieme si bundy.
„Ako bolo na ZUŠke?" spýta sa Ema Lukáša a vezme si jeden trojuholník pizze.
„V pohode. Ten test nebol vôbec ťažký," uškrnie sa.
„Aký test?" spýta sa Adam nechápavo, keď dožuje.
„Vstupný. Hovoril nám to včera, spomínaš?" odpoviem mu.
„Jáj, ja som myslel, že si mal dnes gitaru," otočí sa k Lukášovi.
„Dnes som mal teóriu. Mám to prehodené. Minulý rok som mával v utorok gitaru," odvetí mu.
„Aha... Musel som si to pomýliť."
Počas jedenia pizze sa rozprávame. Témou číslo jeden je víkend. Stále si ma doberajú pre to, ako som dopadla. Ja však za to nemôžem, to oni do mňa liali alkohol akoby som bola skúsený alkoholik, čo ani zďaleka nie je pravda. Keď sme prišli s Alexom v piatok domov rodičia už spali, no v sobotu som také šťastie nemala. Alex so mnou nešiel, takže keď som sa domov dotrepala úplne opitá už bol v izbe a pravdepodobne spal. No obaja rodičia ma čakali s vážnymi tvárami na gauči.
„Melánia," oslovil ma prísne otec.
„Áno?" spýtala som sa s maličkou dušou.
„Takto to ďalej nepôjde. Už je to druhý víkend, čo si prišla domov nadránom. Ešte aj Alexa vodíš domov neskoro."
„Ale... Alex má svoj rozum. Nevodím ho domov! On chodí domov na vlastnú zodpovednosť," bránila som sa.
„Lenže ty si nezodpovedná! Kade sa flákaš? Nikdy si takáto nebola!" naštval sa otec. Zarazene som stála pred gaučom. Rozhodla som sa, že bude lepšie ak sa najprv vyspím a až potom sa porozprávam s rodičmi.
„Sorry, ale ja si idem ľahnúť. Zajtra sa porozprávame, okej?" povedala som snažiac sa, aby sa mi neplietol jazyk. Pomaly som prešla ku schodom na poschodie, no vtom som sa zatackala. Otec vyskočil z gauča.
„Ty si pila?!" zvolá prekvapene a podíde ku mne. „Dýchni na mňa!"
„Marek!" napomenie ho mama. „Nechaj ju tak. Zajtra sa s ňou pozhovárame."
A tak ma v nedeľu ráno obaja čakali na gauči. Nakoniec som im sľúbila, že sa to už nezopakuje, ale aj tak nám dovolili byť vonku len do desiatej. Cez týždeň aj cez víkend.
„Mel, a čo ten chalan, s ktorým si sa v sobotu bozkávala?" vyzvedá Lukáš.
„Čože? O čom to hovoríš?" spýtam sa zhrozene.
„Nepamätáš sa? Bol to predsa Andrej Romaňák, nie?" povie Adam.
„Čože?!" zvoláme s Emou naraz. Ona na mňa nahnevane pozrie a ja sa snažím spomenúť si, čo sa skutočne stalo. Vôbec si nespomínam, že by som sa bozkávala s Andrejom... A to by som si určite pamätala!
