„Melánia, si to ty? Čo to máš na sebe?" prekvapene zvolá mama, keď ráno vojdem do našej novej kuchyne. Nechápavo pozriem na seba. Tričko, sukňa a podkolienky. Nič zvláštne.
„Mami, tomu sa hovorí oblečenie," odvetím milo a sadnem si k stolu, kde na mňa už čakajú chutné raňajky.
„Ja... som len prekvapená, že si to naozaj spravila. Toto je radikálna zmena. Ani ťa nespoznávam... Si taká krásna, keď sa usmievaš. Nemyslela som si, že to dokážeš," koktá mama a po líci sa jej skotúľa slza. Odložím toast na tanier a objímem ju.
„Myslela som to smrteľne vážne, mami. Toto je moja šanca. A ja sa teším na bezstarostný život v tomto novom meste, ktoré je teraz naším domovom. Nič sa nevyrovná tomu, čo som zažila v Bratislave v prvom roku na strednej. Ale teraz začnem odznova. Ako iný človek. Už sa nemusím obliekať ako sivá myška, aby si ma nikto nevšimol. Môžem si obliecť čo len chcem. Nikdy som sa nemusela hanbiť za svoju postavu a konečne ju môžem slobodne ukazovať svetu."
„Som na teba pyšná, zlato!" rozplače sa mama. „Bála som sa, že to nezvládneš... Že už nikdy nebudeš šťastná. Ale ty si silná." Stisnem ju ešte raz a odtiahnem sa.
„Dobre, dosť bolo sĺz. Oco šiel zaviesť Alexa na tú skúšku do futbalového klubu školy?" spýtam sa.
„Áno. Mysleli, že zvezú rovno aj teba, ale ty si ešte spala."
„To nič. Zájdem pešo. Nemalo by to byť ďaleko, určite trafím. Toto je malé mesto," ubezpečím ju a vezmem si ruksak.
„Dobre, ale ak nechceš prísť hneď v prvý deň neskoro, tak sa poponáhľaj. Desiatu máš už v taške," vyprevadí ma jej hlas do chodbičky.
„Neboj, všetko stíham! Mám ťa rada!" zakričím jej vo dverách.
„Aj ja teba!" ozve sa z domu predtým ako zabuchnem dvere.
Na to, že je len pol ôsmej, vonku príjemne hreje slnko. Kráčam po neznámych uliciach a odbočujem podľa mapy, ktorú som si včera stiahla do mobilu. V slúchadlách mi hrajú piesne z môjho nového playlistu a ja si veselo pohmkávam.
O necelých pätnásť minút sa ocitnem pred veľkou budovou mojej novej strednej školy. Z futbalového ihriska akurát odchádzajú chlapci. Musel byť medzi nimi aj môj o rok mladší brat Alex.
Znova sa pozriem na budovu. Tak toto je môj nový život... Zhlboka sa nadýchnem a vykročím do davu študentov.
Vnútro školy sa nelíši od tej bývalej. Plno študentov, dlhé chodby, skrinky a triedy po oboch stranách. Moju triedu nájdem hneď. 2.B je blízko vchodu. Neisto vojdem dnu a slabo sa usmievam. Všetci po mne pokukujú a obzerajú si ma. Som predsa ich nová spolužiačka. Oni všetci sa už poznajú. Strávili spolu leto a mňa nikto nepozná.
Poobzerám sa po triede, aby som našla nejaké voľné miesto. Takmer všetky miesta sú už obsadené, okrem jednej lavice vzadu pri oknách. Prejdem cez hlučných spolužiakov a sadnem si k oknu. Keď konečne sedím na svojom mieste v triede plnej nových ľudí, spokojne si vydýchnem. Vyzerá to, že budem sedieť sama. Nevadí. Zvedavo sa poobzerám po nových tvárach. Slabo sa usmejem na každého, čo mi opätuje pohľad.
O chvíľu zazvoní hlasný zvonček na začiatok školského roka a presne vtedy vojde do triedy vysmiatá profesorka. To musí byť naša triedna Lučanová.
„Dobré ráno žiaci! Tak aké boli prázdniny?" spýta sa veselo a sadne si za katedru. Ihneď si ju obľúbim. „Určite ste si ich užili. Ale teraz sa vráťme k tomu, prečo tu sme. Už sú z vás druháci. Už ste takmer dospelí, tak hádam máte viac rozumu a budete tento rok brať svedomitejšie. A máme tu ešte jednu dôležitú vec. Novú spolužiačku. Kde si?" začne ma hľadať pohľadom. Zdvihnem ruku, aby si ma všimla. „Á, tu si. Môžeš sa nám predstaviť," vyzve ma.
„Ahojte. Som Melánia Koperová. Prisťahovali sme sa sem len včera..."
„A odkiaľ?" preruší ma blonďavé dievča z prednej lavice.
„Z Bratislavy. Medzi moje koníčky patrí hra na klavíri, dlhé prechádzky... Stačí?" spýtam sa neisto, keď mi už nič nenapadá.
„Samozrejme. Teraz sa predstavíte vy Melánii. Meno postačí," usmeje sa a kývne na dievča, ktoré sa ma pýtalo odkiaľ som prišla.
„Volám sa Ema," usmeje sa na mňa. Všetci sa mi otočia tvárou a predstavujú sa jeden za druhým.
Lenka... Lukáš... Marek... Sára... Dominika... Predo mnou sedí Tomáš a Tobias. V strednom rade Janka, Miška, Viktória, Aneta, Peter, Matúš, Oliver, Timotej. A v rade pri dverách sedí v prvej lavici Eliška, Nikola, Ivana, Natália, Samuel a posledný je Šimon.
Tak, toto sú moji noví spolužiaci. Myslím, že si všetky mená hneď nezapamätám, ale časom určite. Všetci sú mi sympatický. Uvedomím si, že okolo mňa sedia samí chlapci.
„No dobre študenti, ďakujem za predstavenie. Ale kde je Adam?" spýta sa triedna a vtom niekto rozrazí dvere. Dnu vojde zadychčaný chlapec. Jeho vlasy sú takmer biele.
„Prepáčte pani profesorka, ale zaspal som. Dúfam, že som o nič dôležité neprišiel."
„V poriadku Adam. Nech sa to však neopakuje tak často ako minulý rok. Zmeškal si len predstavenie novej spolužiačky, ale verím, že keď si k nej prisadneš, tak sa ti predstaví sama." On sa zmätene poobzerá po triede až ma nakoniec nájde. Jediné voľné miesto je pri mne. Je mu jasné, že nemá na výber, tak vykročí ku mne.
„Ahoj, ja som Adam," usmeje sa a hodí sa na stoličku vedľa mňa.
„Melánia," opätujem mu úsmev.
„Hmm, pekné meno," poznamená a obráti svoju pozornosť na učitelku.
Zvyšok vyučovania prebehne v pohode. Hneď po prvej hodine ku mne príde Ema a Lukáš a sú tu každú prestávku. Vlastne oni nechodia za mnou, ale za Adamom. Ale tak to je jedno, pretože sa bavia aj so mnou. Pýtajú sa ma na Bratislavu, na rodinu a tak. Zistila som, že títo traja sú super kamoši už od prvého ročníka. Dali mi najavo, že ma radi príjmu medzi seba. Vyzerá to, že mám svojich prvých kamarátov v tomto meste. Nie sú však jediní, čo sa so mnou dali v tento deň do reči. Mám pocit, že som si pár slov prehodila takmer s každým z triedy.
Po krátkom vyučovaní, na ktorom nám triedna rozdá rozvrhy a číta školský poriadok sa vyberieme na obed do jedálne. Ema ma hneď zavolá, aby som si prisadla k nim. Popravde sme sa viacej smiali ako jedli. Som šťastná zo svojho vydareného nového začiatku.
Po obede sme sa pobrali domov. Adam aj Lukáš šli na autobus a Ema ide rovnakým smerom ako ja.
„Počuj, nenasťahovali ste sa do toho veľkého domu na Hradskej ulici?" vyzvedá Ema, keď pomaly kráčame po chodníku.
„Asi hej. Číslo 48?"
„Áno! Ja bývam v dome 49. Takže sme susedky," poteší sa.
„Vážne? Tak to je super."
„To je. Chceli sme vás včera privítať, ale meškalo nám lietadlo z dovolenky, tak sme to nestihli. Ale moja mama už u vás určite dnes bola. Takže čakaj doma krabicu muffinou, tie sú jej špecialitou. Bola veľmi zvedavá na nových susedov," povie a ja sa zasmejem.
„Tipujem, že si s mamou sadli. Aj tá moja je blázon do pečenia," poviem jej práve keď zastaneme pred naším novým domom. „Tak zajtra, Ema. Stretneme sa tu o pol ôsmej?"
„Áno, to je super. Tak zajtra. Maj sa Melánia!"
↑V médiach Melánia↑
