Vella's Secret✔️

.1.

"Amber, prines mi prosím ťa  podklady k Huniganovcom" očný kontakt s obrazovkou počítača preruším len na okamih a položím telefón.

Nervózne poklepkávam špičkou svojej topánky do nohy stola.

..Ak ťa niečo do večera nenápadne, si náhrana..ozýva sa moje podvedomie, ktoré preruší hlasné zaklopanie na dvere.

"Sam, nesiem ti všetko čo máme", zahlási Amber a na stôl s rachotom dopadne niekoľko spisov. "Pani Huniganová nám poslala všetko čo by mohlo pomôcť ." dodá neisto.

"Ako sme na tom?", opýta sa a hľadí na mňa spoza svojich okuliarov.

Bezradne pokrútim hlavou a rukami si zájdem ku krku, zľahka si ho premasírujem a pokračujem v rozhovore s Amber. Amber, moja práva ruka a priateľka v jednom. Poznáme sa od školských čias, keď som sa pred siedmymi rokmi rozhodla otvoriť si vlastnú detektívnu kanceláriu, bez zaváhania som ju oslovila a dnes, patrí naša firma medzi špičku v obore. Hoc naše začiatky neboli ľahké.
Je to presne sedem rokov, štyri mesiace a desať dni, kedy som sa ocitla na pokraji svojich síl, zlomená a podvedená. Sedem rokov odkedy som naposledy videla tie uhrančive hnedé oči.

..Nie, táto kapitola tvojho života je už predsa uzavretá.., zastaví tieto myšlienky moje podvedomie.

"Ani zmienka, posledná informácia, ktorú máme je ten sirotinec." odpovedám zúfalo.

Ani najlepším mužom v mojom tíme sa nepodarilo dostať ďalej.

"Akoby sa po ňom zľahla zem.."

Pani Hunigenová je milá dôchodkyňa, ktorá nas oslovila asi pred mesiacom v snahe nájsť vnuka, dediča, medzinárodné koncernu Hunigan Holding, ktorý zmizol krátko po narodení. Dieťa, o ktorom nikto netušil až doposiaľ. Dieťa dcéry Marcy a Timona Hunigana, ktorá podľahla milým slovám a zničila si svoj život. Dcéra, ktorá bola prinútená opustiť svoj domov a začať nový život kvôli láske. Láske, ktorá bola od začiatku zakázaná. Láske, ktorá ju nakoniec zničila.

"Niekde, predsa čosi musí byť" poznamená Amber.

"Poď sadneme si k tomu spolu a prejdeme všetko odznova" dodá "možno nám niečo uniklo."

Berie do ruky prvú zložku z kopy pred nami a sada si ku mne. Pozorne skenuje každú poznámku, každú informáciu, ktorá by nás mohla posunúť ďalej. Zložky sa nám postupne míňajú, keď nás z pracovného nasadenia vytrhne, ostré zaklopanie na dvere.

"Samie, zlatko volali zo školy." prehovorí Paul a s ospravedlňujúcim pohľadom zatvára dvere.

"Ježiši!!.. Chrisy." výkriknem a pozriem na hodinky, pol piatej.

Tento mesiac je to už po tretíkrát čo má praca pohltí natoľko, že strácam prehľad o čase.

"Kľudne bež, ja to tu dokončím. Na dnes sme toho už urobil aj tak až až. Počkáme s čím príde zajtra Karl."povie Amber a začne prekladať jednotlivé zložky podľa poradia a obsahu.

"Ďakujem, vidíme sa zajtra" beriem kľúče, kabelku a po ceste z vešiaka pri dverách svoj kabát.

Jemna látka môjho kabátu mi pohladí nahé plecia vykúkajuce spod čiernych decentných šiat po kolená od Diora. Trpko sa pousmejem kráčajúc k výťahu.. Dior, nikdy som si nepotrpela na dráhe značky.. takmer sedem a pol roka ťažkej práce však priniesli svoje výsledky a ja som mohla siahnuť po čomkoľvek bez ohľadu na peniaze.. zamyslená vchádzam do výťahu a stláčam prízemie. Myšlienkami opäť zájdem do minulosti.

Flashback

"si len chudobné dievča s veľkými snami" výkrikne a prevŕta ma chladným pohľadom.

V očiach sa mi zalesknú slzy..ako môže byť taký krutý..po všetkom čo sme spolu zažili, potom čo vie.. Stisnem pery do úzkej línie, zadržím slzy..

"vypadni!" potichu zasypím.. "my dvaja sme skončili" a pomaly odvrátim tvár.

V odraze okná vidím ako siaha po kabáte a rúti sa k dverám. Náhle zastane, naposledy ma prebodne pohľadom a to neznesiteľné ticho pretne jeho hlas "toto nie je koniec, Samantha. "

***
..zdesene sa strhnem na zvuk výťahu, ktorý mi oznamuje príchod na prízemie..

Vychádzam z dverí a pohľadom zablúdim k recepcii, z ktorej má obvykle obdarí úsmevom Paul. Nie je tam, asi si už potreboval ponaťahovať tie svoje staré kĺby. Paul, pre nás pracuje už päť rokov, policajt vo výslužbe, ktorý nemal v záujme svoj dôchodok tráviť doma a sám. Hoc už jeho pôsobenie na prípadoch skončilo, miesto vrátnika mu úplne vyhovuje. Aspoň ma pod palcom všetky kamery a priestory v budove, čo ho núti cítiť sa potrebným .
Paul, ktorý je častokrát ako môj otec, ktorý to už žiaľ nieje. Jeho prívetivý úsmev, ktorý rozžiari iskričky v modrých očiach mi každý deň urobí krajším.

Prechádzam k zadným dverám a vstupujem na parkovisko, očami prebehnem tých pár áutt, ktoré tu ešte sú. Pomalým krokom prichádzam k tomu svojmu, v ktorého odlesku sa vidím...Josh...pousmejem sa, prácu osobného šoféra, ktorú dostal pred pár mesiacmi na skúšku berie niekedy až príliš vážne.

Zvonenie telefónu preruší, chod mojich myšlienok.

"Áno, pani Davida, veľmi ma to mrzí", spoza stierača vyťahujem papier, ktorý v okamihu končí na dne mojej tašky, "som na ceste" dodám a sadám za volant.

Ulice mesta sú o tomto čase plné, preto dúfam, že ma nedržia viac ako je treba. Súkromná škola pani Davida sa nachádza v skutku príjemnom prostredí okrajovej časti Londýna, aj to v značnej miere ovplyvnilo môj výber.

.. Ako sa na ňu opäť pozriem. V duchu si predstavím rozkošný skrčený noštek, na jej tváričke, ktorý signalizuje hnev, hoc jej iskierky v očkách hovoria niečo iné...

Príjazdová cesta komplexu sa objaví pred mojimi očami, 20 minút. Je niečo po piatej a ja vystupujem z auta, schody beriem po dvoch, otváram dvere, a kráčam po dlhej chodbe smerom k dverám kancelárie pani Davida. Zvuk klopkajúcich ihličiek na drevenej podlahe oznamuje môj príchod, skôr ako stihnem zaklopať.. Dvere sa otvoria.

"Pani Davidova" kývnem hlavou na pozdrav..

"ospravedlňujem sa, stratila som pojem o čase" sklopím zrak a vychádzam do miestnosti.

"kde je? " opýtam sa

Pohľad smerujúci na pravo mi naznačí kde ju nájdem. Pomaly sa presuniem k stoličke, na ktorej sedí a chytím ju za rúčku.

"Chrisy, zlatko... prepáč" prehovorím po tichu a čakám na jej reakciu.

Zrak, ktorý upiera na svoje topánočky pomaly dvíha smerom k mojej tvári..a náhle sa stratím v tých očiach..

"Mami!" pošepne a hodí sami do náručia.

"pani Vella.. Verím že sa podobne situácie už nebudú opakovať.."preruší našu chvíľku pani D.

"samozrejme" dodám a ruka v ruke sa spolu s Chrisy poberáme k dverám.

"ďakujem a dovidenia zajtra"..