Vella's Secret✔️

.22.

Je zvláštne ocitnúť sa opäť v jeho dome. Vnútro mi zviera pocit strachu hoc by som sa mala cítiť bezpečne.

Cesta v aute prebehla úplne v tichosti hľadela som von oknom a premýšľala ako asi toto všetko dopadne. Je možné aby sme fungovali pod jednou strechou ako dvaja cudzí ľudia, ktorý k sebe nič necítia, po tom všetkom čo sa medzi nami udialo. Nie je to len 7 rokov zatrpknutosti sú aj chvíle kedy sa šťastie nedalo opísať, chvíle kedy som si myslela, že život už nebude krajším, chvíle na ktoré nechcela zabudnúť. Bol láskou môjho života. Je láskou tvojho života.. Ozve sa na potvoru môj vnútorný hlas. No v prvom rade Sam, je to otec tvojej dcéry, o ktorej nevedel 6 rokov..neodpustí si ďalšiu ránu. Nasucho prehltnem a pokúsim sa nemyslieť na tento fakt. Rozhovor, ktorý nás čaká určite nebude príjemný.

"Tvoja izba je na poschodí, hneď vedľa detskej izby" preruší moje zamyslenie.

Má tu vlastnu izbu, panebože, to bude horšie ako som očakávala. Miloval deti, a ja som ho obrala o jeho vlastné. Bola som egoista, viem avšak nemala som na výber. Ako si predstavuje ich fungovanie po vyriešení situácie s Poolom? Chrisy je predsa jej dcéra a nikomu nedovolí aby ich od lúčili. Predstava, že strávi čas bez nej bola zničujuca. Cole sa jej nevzdá.

"Choď si odpočinúť, potom sa pozhovarame" nasmeruje ma k schodom a jeho ruku opäť pocítim na mojom chrbáte.

Len ta ľutuje, ozve sa hlas vo mne. Nehľadaj za tým viac. Pokračuje. Nenávidí ťa, opustila si ho a zatajila si mu vlastnú dcéru, nech bola vaša láska akokoľvek silná ty si ju zničila,obuva sa do mňa moje podvedomie. V očiach pocítim to známe pálenie a snažím sa potlačiť slzy.

"Samantha, si v poriadku?" cítim ako ma jeho pohľad páli na chrbte.

Prikyvnem a pokračujem schodmi smerom hore.

Izba, v ktorej sa chystám stráviť najbližšie dni je veľmi pekná presvetlena oknami, drevená posteľ spolu s nábytkom vytvárajú vkusnu súhru, smotanove obliečky a závesy v rovnakej farbe pôsobia upokojujúco.

"Cole, ja ďakujem.." začnem potichu.

"Odychni si" zastaví ma a rukou siaha po kľúčke.

Cítim sa zvláštne, na jednej strane mam pocit, že všetko bude ako predtým, budeme rodina. No hned v momente sa môj rozum prihlási k slovu a všetky tieto sentimentalne pocity zaženie kdesi do kúta.

Pomalým krokom sa presúvam k posteli, sadám si a snažím sa nemyslieť na fakt, že určitý čas budeme musieť zdieľať tento priestor.

***
Ako katalógová rodina, posledný mesiac nemožno nazvať inak. Cole je pozorný, neustále sa venuje malej Chrisy. Doposiaľ sa však nepokusil o akékoľvek zblíženie, od vyznania v nemocnici, neprejavil ani náznak svojho záujmu. Žiadne dotyky, úsmevy, objatia. Môj strach so spoločného spolunažívania bol neopodstatnený, hoc v kútiku duše som dúfala v iné. Sledovať ho v prítomnosti jeho dcéry je dychberuce.

***
"Cole ?" preruším jeho hru s Chrisy.

"Potrebuješ niečo?" reaguje takmer okamžite a vrhá na mňa pohľad.

"Ja, chcela by som s tebou niečo prebrať." dodávam neisto a pozriem do zeme.

"zavolaj Ruth s kuchyne a počkaj ma v pracovni o chvíľu prídem" zakončí rozhovor bez akýchkoľvek emócií.

Zhlboka sa nádychnem, potlačím slzy, a poberiem sa do kuchyne za Ruth.

Len jeden pohľad do mojich očí stačil, "mali by ste sa už konečne porozprávať ako dvaja dospelí ľudia", neodpustí si poznámku.

"Dokedy sa chceš pretvarovať a tváriť sa že to s tebou nič nerobí. Dievča nič samu seba. Povedz mu konečne čo cítiš a ukončí túto nezmyselnú situáciu." dohovára mi.

"Ja viem, je čas to uzavrieť", potlačím vzlyk, "môžeš ísť na chvíľu k malej, potrebujem sa s ním konečne porozprávať." hneď ako dopoviem poberam sa do jeho pracovne. Poslal ťa do pracovne ako nejakého obchodného partnera.. Ozyva sa môj vnútorný hlas. Hádam si len nečakala spálňu a privítanie v jeho posteli. Toto je smiešne!! " Už stačilo!" vykriknem sama sebe.

Dvere sa potichu zatvoria, "Čo už stačilo?" opýta sa ma obratom Cole opierajúci sa o zárubňu dverí. Ruky ma preložené na hrudi, stojí a premeriava si ma skúmavym pohľadom. V celej svojej kráse.

Teraz alebo nikdy, pomyslim si.

Nespuštam z neho zrak, pomalým krokom prechádzam cez kanceláriu smerom k dverám kde stojí. Odvahu. Potrebuješ vedieť, na čom si. Odvahu.
Zastavím tesne pri ňom. Oči stále hľadia do tých jeho. Moja ruka pristane na jeho hrudi, postavím sa na špičky, zahryznem si jemne do pery. Odvaha Sam. Očami prebehnem jeho tvár, čaká bez pohnutia, všetko je na mne. Teraz alebo nikdy.

Moje pery pristanú na tých jeho. Jemne mu prechádzam rukami po hrudi, čakám na jeho reakciu. Nespolupracuje, stále sa podopiera o dvere. Posledný bozk. Ozve sa hlas v mojom vnútri.

Poslednýkrát sa prisajem na jeho pery, o čosi vášnivejšie. Natisnem sa na jeho hruď. Užívam si teplo salajuce z jeho tela. Je čas ukončiť toto trápenie. Zapriem sa do jeho hrude, moje pery opúšťajú tie jeho. Zhlboka sa nadýchnem a otvorím oči. Takmer sa nám dotýkajú nosy, stojíme pri sebe tak blízko, avšak sme si tak vzdialený. Sputana jeho pohľadom, stojím ako v tranze, neschopná pohybu..

Je koniec.. Ozýva sa moje vnútro a cítim pálivu bolesť na hrudi. Odtiahnem ruky z jeho hrude. Rozhovor už nie je nutný všetko bolo povedané.

Rukou siahnem po kľúčke, ten zvuk ma preberie z tranzu. Moje kroky ma vedú do izby, ktorú obývam posledný mesiac.

Je koniec..