Problém tu, problém tam

Prológ

Bola chladná noc počas jesene, pofukovalo, blížili sa tmavé mračná, z miestneho baru bola počuť muzika a smiech. Občas zazneli aj vulgarizmy dvoch opilcov, ktorí ani nevedeli kde vlastne sú, ale nabrali odvahu sa spolu pobiť. Prišlo mi to trápne a maximálne nezmyselné. Tak som sa len otočil chrbtom, nasadil som si kapucu na hlavu a odkráčal som naspäť domov. Miloval som tieto pochôdzky, pretože bývam za parkom. To šumenie lístia nad hlavou ma prinútilo nechať slúchatká vo vačku a prinútilo ma premýšľať o tom všetkom, čo sa predchvíľou stalo, a kam ďalej má môj život smerovať. Snažil som sa vnímať aj svet naokolo - spiacich bezdomovcov s fľaškami v ruke, kde tu zatúlaný pes, všetky tie nenávistné pohľady okoloprechádzajúcich ľudí, večná bezduchá vrava medzi miestnymi pipinkami, ale najmä, taká tá zívajúca prázdnota zo všetkých očí, ktoré som uvidel. Neviem, či to bolo zrovna prítomným okamihom, po tom čo sa mi stalo, alebo skôr krutá realita, do ktorej som bol schopný v niektorých chvíľach nakuknúť. Našťastie tu bol šum lístia a zvuky odlietajúcich vtákov, to bolo to jediné, čo ma dokázalo odosobniť sa od tejto reality a depresívnych myšlienok v mojej hlave. Snažil som sa zabudnúť na to, čo sa stalo, ale nešlo to, myslel som stále len na to, čo bude nasledovať, a ako vyriešim to aby sa o tom nikto nedozvedel a ja by som potom mohol v pokoji žiť ďalej. "Musím sa čo najrýchlejšie dostať domov!" šepotom som si zamrmlal popod nos a pridal som do kroku. Predsa len v teple domova sa lepšie rozmýšľa ako vonku v tenkých rifliach a mikine s obrázkom Guns and Roses. Cestou som sa stratil v húšti myšlienok a neznámych tvárí, ktoré som stretol počas cesty. Radšej som zastavil lebo som nespoznával prostredie okolo seba. Dostal som sa do časti parku, ktorú som nepoznal napriek tomu, že som ho mal odmalička celý prelezený. Nebolo tam nič iba stromy a to najhlbšie ticho, aké som si vedel predstaviť. Našiel som si miestečko, kde sa dalo si sadnúť a uvoľnil som všetko, čo sa vo mne nahromadilo. Nechal som všetky myšlienky a city voľne plynúť. Bol to tak neskutočný nával emócií, že keby tam je niekto so mnou, tak by sa ma bál. V jednu chvíľu som rozkopal všetko, čo bolo navôkol mňa. O chvíľku nato som kričal a nadával, že by si ma mohli spliesť s jeleňom v ruji. Prešlo asi tak desať minút keď som si začal uvedomovať, že som sa celkom ukľudnil a už bolo počuť len vzlyky. Úprimne? Keby ma v tej chvíli niekto vidí tak by hádam pochopil moju potrebu v tej chvíli byť sám. Predsa len som bol celý červený, zaslzený, hánky krvavé od úderov do kôry stromov. Tak som si sadol a premýšľal ako som sa do takejto situácie dostal. "Veď všetko išlo tak fajn!" zvolal som do ticha. Povedal som si: "Musím začať odznova a zistiť čo mi ušlo." Tak som sa v spomienkach vrátil presne o týždeň dozadu kedy začalo toto šialenstvo. Kedy sa mi začal rúcať svet...