Problém tu, problém tam

Kapitola 11.

Usadili sme sa a ja som už netrpezlivo čakal, o čo ide. "Takže v prvom rade som sa ti veľmi chcela ospravedlniť za tie tvoje narodeniny, na ktoré som úplne zabudla." Zrejme očakávala nejakú reakciu, no ja som len mĺkvo pozeral na ňu a čakal na to podstatné. "Žiadna reakcia? Okej, tak... to nevadí... vyjasníme si to snáď potom. Po druhé som ti chcela povedať, že som si uvedomila,ako som sa ti s babami snažila riadiť začiatok vzťahu s Karin." Zas odmlka a priestor na reakciu. Som zvedavý, kedy dôjde k tomu, čo bolo také dôležité a súrne. "Znova bez reakcie? Zvláštne. Ale chápem, určite si ešte nahnevaný. No, po tretie som ti chcela povedať, aby si sa nehral na niečo, čo nie si. Poznám ťa až veľmi dobre na to, aby som vedela, aké chovanie je ti proti srsti. Ja ťa mám aj tak rada. A dúfam, že aj ty mňa, aj keď som to pokazila. Si úžasný chalan a chcela som ti to povedať, lebo si myslím, že by si to mal vedieť. Mala som nádej v to, že mi znova budeš veriť a vysvetlíš mi, prečo si takýto." Zhlboka som si povzdychol a uprel pohľad do rieky. Najprv som videl len oslepujúci odraz slnka, ale potom som začal vidieť aj cez hladinu a zahľadel som sa na všetky ryby a kamene vo vode. Chladný vietor sa oprel do búnd a stromov navôkol. Zavanul ku mne smrad z rieky. "Ach, to tak strašne smrdí. Kto vie, čo tam vypúšťajú?" Kvôli silnému vetru odleteli zo stromov aj posledné lístky hrajúce farbami. Na druhom brehu bolo vidieť asi piatich ľudí so psami na prechádzke. "Haló, Hugo si tu so mnou?"...