Problém tu, problém tam

Kapitola 10.

"Cítim sa oveľa lepšie, už som jej povedal asi všetko, čo som kedy chcel."- povedal som si v duchu. Vrátil som sa domov, keď mi v tom pípla správa. Tak pozerám, čo za blázna sa rozhodol mi napísať v tomto období a bola to, na moje obrovské prekvapenie, Laura, že sa so mnou súrne potrebuje stretnúť. Prekvapilo ma to, lebo všetci spolužiaci so mnou pretrhli kontakt, zlomili palicu, ja neviem, použi si tu metaforu, aká ti najviac pasuje. Teda ja som si to myslel, až do tohto momentu. Tak som súhlasil, s tým, že najlepšie bude hneď, lebo mi ide autobus, takže som čochvíľa v meste. Prijala návrh, a tak som hneď odbehol na zastávku. Vystúpil som, stretli sme sa, chcela ma objať, no tam som ju zastavil s otázkou "Čo to robíš?" a k tomu prezieravý pohľad na tvári. "Prepáč, myslela som, že budeme v pohode." - odvetila smutným hlasom. "Jaj, tu je problém. Ty si myslela. Už to nerob prosím ťa." Odsekol som ale s relatívne priateľským tónom a s jemným poloúsmevom. "Vidím že ťa to ešte stále neprešlo. No nič to. Potrebovala som sa s tebou porozprávať. Aj kvôli tomu, čo sa za poslednú dobu stalo. Myslíš si, že ma zvládneš vypočuť?"- zacítil som ľútosť v jej hlase, ale aj jemný náznak nádeje. "No, dobre zastihla si ma v dobrej nálade. Tak, čo keby sme si našli nejaké súkromie a ty spustíš, čo máš tak veľmi na srdiečku?"- zdvihnuté obočie a šibalský úsmev sa mi objavili na tvári. Áno, toto je tá najväčšia zmena. Začal som si veriť, som sebavedomý, narozdiel od toho, aký som bol utiahnutý. Súhlasila, a tak sme bok po boku sa prechádzali po meste, kým sme nenašli opustenú lavičku pri brehu rieky...