Dark guardian《z.m》✓

six.

,,Nie, Rose. Si len moja."

×××

Sedela som na veľkom kresle, akoby bez života. Zayn ma znovu znásilnil.

Všetko ma bolelo, nemohla som ani zaspať. Horiace drevo v krbe príjemne praskalo a sálalo z neho teplo, čo mi dodávalo aspoň trochu dobrý pocit. Ale bolesť sa nestrácala. Najradšej by som vyhodila nejaké to rozpálené brvno von, aby tu všetci títo zlí ľudia zhoreli a trpeli tak, ako aj ich obete.

,,Rosemary, máš sa ísť pripraviť na večeru." Po mojej ľavici sa zjavil Hayes, prešľapujúc z nohy na nohu. ,,Ja nechcem."

,,Rose, jednoducho musíš ísť. Zayn ťa očakáva." Naliehal. Skvelé, takže mám s tým násilníkom aj večerať?

,,Nemusím nič, Hayes! Jediné, čo musím, je dostať sa z tohto sídla!" Z mojich očí sa vyliali slzy. Prečo je tento svet taký krutý?

,,Nechaj to na mňa Hayes." Prehovoril vysoký muž za Hayesom. Zayn.

Hayes sa opatrne vytratil z miestnosti.

Slzy mi padali na líca, kotúľajúc sa dolu mojou tvárou, až kým pomaly nekvapli na povrch kresla. Neprítomne som hľadela do ohňa. Chcela som tam skočiť a zomrieť bez ďalšej bolesti a strachu.

,,Rosie. Je to príkaz. Pôjdeš na tú skurvenú večeru bez ďalšieho otáľania. Rozumieš?" V očiach sa mu zračila zlosť, odrážal sa mu v nich oheň. Bol strašidelný.

No i tak rozprával pokojne.

Pokrútila som hlavou, dávajúc si ju do dlaní. Nechcela som, aby ma Zayn videl v takomto stave. Smutnú, zlomenú a s očami plnými sĺz. Jednoznačne si o sebe myslel, že môže ovládať svet, keďže desí každého. Lenže ja som nikdy nebola silná.

Bola som krehká.

Surovo ma schytil za ruku, ťahajúc po ďalšej neznámej chodbe. ,,Pane! Pane, prosím, pustite ma! Au!" Skríkla som, ale on nepočúval a naďalej ma ťahal preč.

Sotil ma do jednej z mnoha izieb, vedela som, že ma zas potrestá. ,,Obleč si šaty a príď za mnou do jedálne, Rose." Vyštekol po mne, strachom mnou trhlo.

Takže ma nepotrestá?

Pousmiala som sa, keď s nahnevaným výrazom na tvári odišiel z izby.

Dnes mi už neublíži.

Obzerala som si izbu, polovicu miestnosti zaberal šatník. Vybrala som si modré vyšívané šaty, no na nohy som si nedala nič. Podpätky ma omrzeli. Boleli z nich nohy.

Ale aj tak sa to nedalo prirovnávať k bolesti, ktorú mi spôsoboval Zayn.

Ťarbavým spôsobom, kvôli silnému pichaniu v podbrušku, som sa dostala do jedálne. Zayn sedel za vrchstolom, ruky položené na stole, prsty mal uložené v tvare striešky. Zamyslene pozoroval pohár vína pred sebou, dovtedy kým som neodsunula vŕzgajúcu stoličku od stola.

,,Vítam ťa, Rose. Dobrú chuť," riekol hlbokým tónom. ,,Dobrú chuť, pane," šepla som.

Sadla som si na stoličku, trochu sa prisunula k stolu, sledujúc chutne vyzerajúce jedlo predo mnou. Na tanieri bolo veľa zeleniny, chlieb a kúsok mäsa. Tak ako Zayn, aj ja som mala po mojej pravici položený pohár vína a vody.

V strede stola ležalo pečené prasa s jablkom v ústach. Okolo neho boli misy zeleniny, ovocia a zákuskov. Bolo mi do plaču z toho pocitu, že je mama doma sama, strachuje sa a nemá čo položiť do úst.

,,Pane?"

,,Áno, Rose?"

,,M-môžem vás o niečo požiadať?" Hlas sa mi pri vyslovení vety nervózne chvel.

,,Čo si praješ?" Nadvihol obočie, prežúvajúc kúsok chleba. ,,Moja mama. Ona. Určite nemá čo jesť." Hlesla som s povzdychom. ,,Shh," utešoval ma, ,,o tvoju mamu sa neboj. Našla si lepšiu prácu."

,,Ako to viete?" ,,Mám zvedov. Ani nevieš, koľko dedinčanov i mešťanov pre mňa pracuje," pohŕdavo sa zasmial.

,,Je to niekto, koho poznám?" Odkašľala som si. ,,Pravdepodobne," mykol plecom a potom si odhryzol z chleba.

×××

Sedela som na malej pohovke, dívajúc sa na Zayna. Tiež sedel v červenom kresle, v ruke mu sídlila fajka. Teplo kozubu sálalo do celej izby, ohrievalo mi skrehnuté ubolené telo.

Náhle si niečo vybral z vrecka jeho čiernych nohavíc. Bola to nejaká čierna tabuľka. Prešiel po nej prstom, tabuľka mu začala svietiť do tváre. Osvetľovala mu črty tváre, i jeho husté pichľavé strnisko. Keby mi neurobil to, čo urobil, môj názor naňho by bol taký, že je veľmi príťažlivý.

Nemysli na to, Rosemary!

,,Pane, čo to máte?" Zaujímalo ma, ako dokázal rozsvietiť obyčajnú tabuľku. Pohol prstom, mohla som spozorovať strieborné jablko na zadnej časti zázračnej tabuľky.

,,Toto? To je mobil," zasmial sa.

Ako mám vedieť, čo je to mobil?

,,A čo to vlastne ten mobil znamená?"

Pokrútil hlavou, vstal a priblížil sa ku mne. Kľakol si predo mňa, začal mi vysvetľovať, čo to je.

,,Mobil je táto čierna škatuľka. Dá sa cezeň telefonovať, čo znamená, že sa môžeš rozprávať aj s ľuďmi na opačnom konci sveta."

,,Rozprávať sa s cudzincami? Ako?" Na ten prístroj som vyvaľovala oči.N erozumela som, ako sa to dalo. Zayn je čarodejník?

,,Jednoducho. Každý mobil má číslo, ktoré tam naťukáš a potom stlačíš toto zelené tlačidlo." Zayn ukázal na zelený štvorček. Chytil môj prst do svojich veľkých rúk a stlačil ním to tlačidlo. Zrazu sa tam objavila nejaká mužská tvár.

Zayn si dal mobil k uchu, začal sa rozprávať s tým mužom. Počula som hlas vychádzajúci z mobilu.

Ako sa to tam dostalo?

//Pozn.autora: //

Nová časť! Je o ničom,ale nabudúce tam bude viac napätia ;) To vám sľubujem :)

Sorry,že je kratšia,ale už som vážne nevedela,čo tam dať :/

Vote,comment honeys! ♥

*T*