Dark guardian《z.m》✓

twenty-nine.

Zayn, teš sa na svoje odhalenie. 

Zaradovala som sa, keď som v knihe našla dve strany pokryté čiernym písmom, na ktorých bolo napísané slovo temnota. Tušila som, že práve v tej časti knihy sa bude nachádzať niečo o Zaynovi. Stačilo mi málo, iba maličké vysvetlenie, prečo sa správa tak, ako sa správa. 

Pomalým pohybom ruky som listovala stranami, hľadajúc aspoň nejaký náznak po slove strážca. Kresby v tej knihe ma veľmi desili a hustá tma, ktorá sa rozliehala navôkol mňa, mi na strachu pridávala. 

,,Konečne," víťazoslávne som šepla, keď som spozorovala nápis Strážca temnoty alebo služobník diabla. Vystrašila ma informácia o tom, že Zayn je služobník diabla. Text som sa snažila čítať čo najpozornejšie a najlepšie, ako som vedela, pretože som mala v čítaní ešte veľa vecí, ktoré som sa musela doučiť. Keďže som nemohla chodiť do školy kvôli chudobe, musela som sa naučiť čítať a písať iba s pomocou kňaza, ktorý ku nám domov chodil každý piatok. 

Hranica medzi dobrom a zlom je veľmi nejasná. Takmer každý ju môže prekročiť, keď je prinútený okolnosťami. Niekedy sa chováme zle, lebo nám niekto ublížil. Ale niekedy do nás zlo a temnota vstúpi sama, pretože sa bojíme urobiť dobré veci. 

No strážcovia temnoty sú niečo iné. Sú zlí kvôli moci, ktorá im bola zverená. 

Najprv tu boli iba strážcovia. Boli dobrí, aj zlí. No nikdy sa nestalo nič také, že by sa spolčili s diablom. Všetci strážcovia museli obetovať svoj vlastný život za to, aby dostali nejakú výnimočnú moc. Niektorí dokázali čítať myšlienky, iní zas dokázali kúzliť. Bolo tu mnoho mocí a schopností. Lenže keď mali moc, lákalo ich urobiť aj niečo zlé, niečo, čo sa nemohlo a čo bolo proti pravidlám. 

Začali sa rebélie. Správali sa ako zle vychované deti, ktoré potrebovali porušiť prísne pravidlá. 

Podpaľovali kostoly, domy, dediny, až sa vrhli na mestá. Bolo ich veľmi veľa, boli poriadne vyzbrojení a sebeckosť im vstúpila do hláv. Tí dobrí, čo zostali, sa snažili zastaviť ich a usmerniť. Zlí strážcovia si nenechali len tak rozkazovať, a tak všetkých dobrých zabili. A ako výstrahu ich hlavy napichli na kôly, ktoré postavili pred svoje zámky, či iné sídla. 

Po tomto všetkom na svete zostali už len tí zlí. Postupom času sa rozdeľovali do klanov, skupín a rôznych rodov. Po tom, čo súhlasili, že zapredajú svoju dušu diablovi, stali sa strážcami temnoty. Aj medzi nimi došlo k ďalším sporom a rozdeľovali sa do ďalších a ďalších klanov, ľudia začali každý klan nazývať inak a vytvárali sa o nich legendy. 

Boli tu strážcovia smrti. Strážcovia temnoty. Strážcovia strachu. A strážcovia tyranie. Samozrejeme, že ostatní strážcovia sa odmietali nazývať strážcami. A tak vznikli upíri, vlkolaci a iné hrôzostrašné monštrá. 

Strážcovia temnoty sú považovaní aj za služobníkov diabla, pretože majú vždy vo svojom klane nejakého vodcu, ktorého musia počúvať na slovo. A vodca, ten zas počúva rozkazy z takzvanej diablovej listiny, ktorá sa medzi nimi predáva z generácie na generáciu. 

Pýtate sa, čo sú vlastne zač? Ako vyzerajú? 

Odpoveď je jednoduchá. Nosia čierne plášte, tak sa totiž skrývajú pred obyčajnými smrteľníkmi. V listine je pravidlo, ktoré zakazuje pohybovať sa medzi smrteľníkmi bez plášťa. Strážcovia temnoty sú považovaní za veľmi násilníckych, až krutých. 

Legendy vravia, že sú to bezcitní vrahovia a za svoje obete si vyberajú najmä ženy, ktoré najprv zneužijú, zbavia všetkých síl, utýrajú a následne zabijú svojím typickým rituálnym spôsobom...

,,Rose?" Ozval sa niekto spoza mňa a mojím telom prudko myklo, pretože som vôbec nečakala akúkoľvek návštevu uprostred tmavej noci. Knihu som rýchlo zavrela a otočila sa tým smerom, odkiaľ vychádzal hlas. 

,,Rose, kurva, čo si to čítala?!" Skríkol po mne hlas, v ktorom som spoznala Zayna. Nemohla som ho vidieť kvôli tme, pozorovala som iba jeho tmavú siluetu blížiacu sa ku mne. 

,,N-nič." Šepla som a knihu si skryla za chrbát. 

,,Samozrejeme. Tú knihu si mala namiesto vankúša." Neodpustil si ironický tón hlasu a surovo mi vytrhol starú knihu z rúk. Vo svetle sviečky som mohla vidieť jeho bledú nahnevanú tvár a tmavý pohľad. Sklonila som hlavu k svojim rukám zloženým v lone. Nechcela som, aby bol tu. V mojej prítomnosti. Bola som šťastná, že pocity k nemu zo mňa pomaly vyprchali a čoraz viac som v ňom videla len bezcitné zviera. 

,,Čo si z nej prečítala?!" Vykríkol, pričom mi chytil ruku a mliaždil ju vo svojej veľkej dlani. Sykla som od bolesti, cítiac, ako sa mi na zápästí vytvára červený odtlačok jeho ruky. 

,,Čo si z nej kurva čítala, Rose?! Odpovedz mi!" Zakričal aj napreik tomu, že bola noc a všetci istotne spali. Prisadol si vedľa mňa, takže sa matrac posunul trochu nižšie pod náporom jeho váhy. Aj keď som nechápala, prečo sa matrac dokázal pohnúť. Zayn veľmi vychudol a vyzeral ako kostra. mal vystúpené lícne kosti, prepadnuté líca a na končatinách neboli žiadne známky po svaloch, ktoré mal kedysi. Aj keď vyzeral ako troska, jeho stisk bol pevný a sila sa nezmenila. Nerozumela som tomu. 

,,J-ja som si len listovala," šepla som so slzami na krajíčku, lebo mi jeho stisk spôsoboval ukrutnú bolesť. 

,,Neverím ti." Zavrčal. 

Tak mi never, pomyslela som si. 

,,Prosím ťa, pusť ma. Bolí to." Povedala som, privierajúc oči a tisnúc viečka silno k sebe. 

,,Mne to je jedno," vyštekol po mne, no po chvíli moju ruku pustil. Asi si uvedomil, že ubližovaním zo mňa aj tak nedostane žiadne informácie. 

,,Nič dôležité som nestihla prečítať." Klamala som. Zas. Už som si na klamanie tak veľmi zvykla. Mama by na mňa nebola hrdá, pretože ma vždy učila k čestnosti a k tomu, aby som bola dobré dievča. A ja som ju zradila už v toľkých veciach. 

,,Neverím ti." Zopakoval neveriacky krútiac hlavou. 

,,Vážne." 

,,Stále ti neverím." Riekol, na jeho tvári som mohla spozorovať mierny úsmev. Zarazil ma fakt, že si zo mňa uťahoval po tom všetkom, čo si dovolil voči mne urobiť. 

,,Zayn? Robíš si zo mňa srandu?" Spýtala som sa ho narovinu. On sa iba doširoka usmial a naklonil sa ku mne. Naše tváre delilo len pár centimetrov, ktoré sa náhle rozhodol priblížiť až tak, že sa naše pery spojili. Mala som v pláne odtiahnuť sa a znechutene si utrieť ústa, no nedovolil mi pohnúť sa. Držal ma totiž v medveďom objatí, s cieľom nepustiť ma. 

Hladil môj chrbát a jeho pery sa rozpohybovali na tých mojich, akoby tancovali. Ale ja som jednoducho nechcela tancovať. Sedela som tam, bez pohnutia, snažiac sa dostať od neho čo najďalej. Niekedy sa správal tak, ako keby bol schyzofrenik. 

Po dlhých minútach sa odomňa konečne odlepil, aby sa mohol nadýchnuť a ja som vyslovila vetu, ktorá ho donútila pustiť ma. 

,,Zayn, v tomto meste sú aj iné klany, že? Poznáš strážcov strachu alebo smrti?" 

// A/N //

Heyy xx 

Zdravím vás s novou kapitolou! ^^

Aký máte na ňu názor? :) A čo Zayn? Ja viem, správa sa ako psycho :D ale to je tou Ariou :/ :DD

Teraz nebude kapitola dlhší čas, pretože idem na lyžiarsky, takže hneď ako prídem, budem sa snažiť pridať :3

Ďakujem vám za úžasných 5200 reads <3

Ale všimla som si, že ubudlo votes :'/

Tak prosím, vote, comment and draw a rainbow x (nechcem vás vydierať, ak sa vám to nepáči, tak to nevotnete, to chápem :) )

Lots of love,
*Tamm*