Dark guardian《z.m》✓

thirty- five.

,,Ďakujem ti.“ Povedala som po niekoľký krát. Usmiala som sa, pretože som zistila, že je tu aspoň niekto, kto ma má rád. Kto by ma nikdy nedokázal zabiť. Kto by mi nikdy nedovolil zomrieť.

,,Poď, zoberiem ťa za Calumom. On si s tým zranením bude vedieť dať rady." Hlesol brunet a spolu so mnou v náručí sa postavil na rovné nohy. Bolesť môjho tela neustupovala, iba sa zhoršovala a ovládala ma, takže som sa nepríjemne krútila a vzdychala. Ani pohľad na Zayna mi nepomáhal. Tváril sa ako nejaký posadnutý šialenec. 

*** 

Po pár dňoch môjho liečenia sa, mi Louis dovolil vstať z postele a poobzerať sa navôkol. Ani som sa nestihla nazdať, už začala jar. Mrazivý sneh sa roztápal a zanechával po sebe iba mokrú trávu uväznenú hlboko v blate. Slnko hrialo teplejšie, ako pred niekoľkými dňami. Dokonca som začula krásny štebot vtáctva, ktoré tiež pomaly vychádzalo zo svojich teplučkých hniezd. 

,,Môžem ísť von?" Spýtala som sa, skúmajúc, ako sa zatvári Lou. Ten sa na chvíľu zamračil, vyzeralo to tak, že premýšľa. Dúfala som, že ma pustí, pretože som nevyhnutne potrebovala cítiť čerstvý vzduch.

,,Dobre. Ale len na chvíľku, nechcem, aby si prechladla. Potom by sa ti to mohlo zhoršiť." Nakoniec mi dovolil a ja som vďačne prikývla. 

Podal mi obrovský kabát, ktorý som si poslušne obliekla na moje vychudnuté telo. Už dlho som poriadne nejedla. Odmietala som jedlo, pretože ma vždy nehorázne rozbolelo brucho. A tak som celé dni len pila čistú vodu a ráno som povinne podľa Calumových rozkazov, musela zjesť aspoň krajec chleba.

,,Nebuď tam dlho, Rosie." Napomenul ma nízky chlapec so vztýčeným prstom. So smiechom som pregúľala očami a zamrmlala čosi, čo malo znamenať súhlas.

Na nohy som si nazula čižmy, ktoré mi kedysi daroval Russel. Ihneď som si spomenula na Liama. Napadlo ma, kde ten chlapec je. Ale niečo hlboko v mojom vnútri mi hovorilo, že Liam už nie je nažive. Vtedy som potrebovala len tú nádej, ktorá sa ma stále pokúšala opúšťať.

Zrakom som zavadila o zrkadlo a keď som videla zjavenie v ňom, od strachu som skríkla. Tá osoba mala zničené strapaté plavé vlasy, ktoré jej stáli na všetky strany. Jej tvár bola veľmi vychudnutá, až tak, že jej neprirodzene vystupovali lícne kosti. Hnedé oči lemovali tmavé kruhy pod očami. Osoba mala na tvári hneď niekoľko krvavých škrabancov a modrín. Jej pery boli vysušené a popraskané. To, čo ma najviac vydesilo bola tá skutočnosť, kto tou osobou bol. Ja. Ja sama som sa zľakla samej seba. Oh, tak toto už je príliš zvrátené. 

Zhodila som zo seba ťažký kabát a pozrela na celé moje telo. Bola som strašidelná. Možno ešte viac, než Zayn. Ovísali na mne už aj tie najmenšie šaty. Cítila som sa taká drobná, škaredá a nesmierne slabá.

,,Čo sa ti, preboha stalo?" Začula som vystrašenú otázku. Zadychčaný človek ku mne bežal a vydesene si ma prezeral. 

,,Ja, nič... Iba som sa videla v zrkadle, Louis. Nemusíš sa ničoho báť, i keď, mňa by si sa mal báť. Pozri sa, ako strašne vyzerám." Do očí sa mi natlačili slzy. Bola som zo seba tak sklamaná. Nechala som sa do tohto všetkého zatiahnuť sama. A to kvôli mojej vlastnej hlúposti. Nikdy som nemala ísť do toho hostinca, nikdy som sa nemala zamilovať do nesprávneho človeka a nikdy som sa nemala nechať opantať jeho sladkými lžami. 

,,Dievča, vzchop sa. Predsa tu nebudeš nariekať, keď si si prežila už omnoho viac horších vecí, ako to, že vyzeráš tak, ako vyzeráš. Áno, uznávam, že si bola trochu hlúpa vtedy, keď si nás obslúžila, ale nenechaj sa tým zložiť. Vykašli sa na Zayna aj na jeho skutky. Vybral si takýto život, plný nenávisti, sám a jednoducho sa nedokáže správať láskavo." Prehovoril na mňa a uväznil ma v hrejivom objatí. Jeho slová ma dosť zarazili.