Dark guardian《z.m》✓

thirty-six.

Náhle sa všetko zvrtlo. Bola som násilím vyhodená z miestnosti a potom som začula už iba Zaynovo búrlivé kričanie.

,,Oh, nevedel som, že bude takto reagovať. Prepáč mi to. Nemal som ti ho ukazovať." Ospravedlnil sa mi Louis a sklamane zvesil hlavu.

,,Nemôžeš za to." Pohladila som ho po chrbte, snažiac sa ho aspoň trochu utešiť.

,,Mal som to vedieť. Dokážem predsa čítať myšlienky, kurva. Prepáč mi to. Naozaj som nechcel, aby si musela zažiť ďalšie sklamanie kvôli Zaynovi." Znovu sa mi ospravedlnil, zdalo sa mi, akoby sa chcel každú chvíľku rozplakať.

,,Netráp sa. Je to Zaynova chyba, nikoho iného. On svoju myseľ predal Arii a ani sa nesnažil bojovať s ňou. Je to všetko len jeho vina." Snažila som sa ho upokojiť, no pritom som upokojovala aj samú seba. Stále som prežívala istý šok z toho okamihu, ktorý som pred chvíľou prežila. Nikdy som nevidela Zayna tak zničeného. Bol kvôli Arii zoslabnutý a na pokraji šialenstva. Vyzeral hrozne. Aj po tom, čo mi urobil za celý ten čas, čo som tu, je mi ho ľúto.

Som veľmi zvláštny človek. Najprv som mu priala smrť a teraz mi je ho ľúto. Všetko je tak strašne zvrátené. Nechápem svojej mysli. Nechápem už nikomu. Cítim sa prázdno a osamelo. Keby nebolo Louisa, asi by som dopadla tak, ako Zayn. Bezvládne ležiaca na posteli, pripútaná lanami.

,,Ja viem, Rose. Len... Bolí ma z toho všetkého hlava. Ťažko sa mi dýcha pri pomyslení na naše staré dobré časy, keď sme boli všetci. Plnili sme si svoju prácu a keď sme ju splnili, mali sme na seba čas. Chodievali sme každý deň jazdiť na našich koňoch. Ak bolo zlé počasie, uvarili sme si čaj a zhovárali sa, alebo len tak blbli, ako normálni chalani. No všetko sa zmenilo, dopekla. Tvoj otec odmieto- Oh, sakra." Celý čas som počúvala Louisove spomienky vychádzajúce z jeho úst, až kým som nezačula "tvoj otec".

Vtedy som prekvapene zmeravela a okamžite chcela vedieť viac. Louis poznal môjho otca. A ja sa nikdy nevzdám, aby som nespoznala celú pravdu.

,,Môj otec? T-ty si ho poznal?" Spýtala som sa, môj hlas pôsobil trošku zničene, keďže na mňa spadlo tak veľa šokujúciuch informácii v krátkej dobe. Bolo to zlé, priam strašné.

Náhle som zistila, že stojím oproti človeku, ktorého som celý život chcela nájsť. Oproti človeku, ktorý by mi povedal niečo o mojom otcovi. Okamžite ma napadlo: Mal ma rád? Prečo odišiel? Bol azda aj on strážcom temnoty?

Lou sa rozhodol mlčať, a tak som znovu prehovorila: ,,Čo je s mojím otcom? Čo odmietol? Louis Tomlinson, no tak, povedz mi to!" Skríkla som nahnevane. Bola som v takom štádiu, že by som dokázala urobiť hocčo len preto, aby som sa mohla dozvedieť niečo o maminom manželovi. Hovorievala, že bol jej veľká láska, ale odišiel len tak, bez vysvetlenia, a tak už nemala dôvod na to, aby ho milovala. Takmer ho znenávidela.

,,LOUIS! ODPOVEDZ MI NA OTÁZKU!" Skríkla som po ňom najhlasnejšie, ako som mohla. Jeho tvár sa z prekvapeného výrazu zmenila na zdesený.

,,Nekrič. Vyzeráš, ako Zayn." Zasmial sa. Ja som iba nahnevane prižmúrila oči a silno zaťala sánku. Potrebovala som tie informácie. Jednoducho potrebovala.

,,Dobre. Aj tak mi klamanie a mlčanie pred tebou nepomôže. A ani Zayn už nepotrebuje udržiavať to tajomstvo. Som si istý, že aj vtedy, keď by som ti o tvojom otcovi nič nepovedal, odišla by si. Takže... Je to fuk. Poď. Porozprávame sa dolu. Necítim sa v blízkosti tej miestnosti dobre." Povedal pokojným tónom, no neodpustil si pregúľanie očí. Zas som nerozumela. Prečo gúľal očami? Čo bolo na jeho preslove otravné, či ironické?

Zišli sme dolu drevenými schodmi, pri každom našom kroku a pohybe schody nepríjemne zavŕzgali. Boli už dosť staré. Vlastne, celý tento dom bol starý. Ale môj dom, v ktorom som bývala s mamou, bol ešte zastaralejší, než toto.

Nízky brunet ma zaviedol do jednej z mnoha miestností v tomto dome. Táto bola celkom veľká, ale okná boli zakryté doskami. Nachádzalo sa tu päť kresiel, každé bolo inej farby. Odhadla som, že každé patrilo jednému z klanu strážcov. Bolo tam červené, čierne, tamvomodré, šedé a hnedé. Až keď som k nim pristúpila bližšie, všimla som si zlatom vyšívané iniciálové písmená. Hnedé patrilo Liamovi, tmavomodré Louisovi, čierne Zaynovi, šedé Harrymu a červené Niallovi. Bolo to zvláštne, no v tomto dome, s takýmito ľuďmi ma to neprekvapovalo.

,,Sadni si." Riekol hnedovlasý Louis, pričom ku mne posunul nejaký drevený stolček. neochotne som si naň sadla, predstavujúc si pohodlie jedného z tých všetkých kresiel. Ani brunet si nesadol do svojho kresla, aspoň že sa voči mne nezachoval nezdvorilo.

,,Ospravedlňujem sa, ale na tom kresle môže sedieť iba jeho majiteľ. Je to naša tradícia a to kreslo vysiela negatívnu energiu. Viem, moc zložité na obyčajné kreslo, ale v tomto klane je jednoducho každá jedna vec, každý jeden človek, i každá jedna udalosť, veľmi zložitá a hrôzostrašná. Ale dostaňme sa konečne k tvojmu otcovi. Veď na to sme sem prišli." Zamrmlal, vysvetľujúc mi, prečo sa nemôžem usadiť do mäkkučkého kresla.

,,Takže, čo ťa zaujíma?" Spýtal sa, pozerajúc sa mi hlboko do očí. Zrazu som v ňom pocítila istú oporu. Bol jediným človekom, ktorý mi pomohol prežiť. A za to som mu bola veľmi vďačná. I keď, naše prvé stretnutie nebolo moc príjemné. A ani tá chvíľa, keď ma chcel znásilniť.

,,Ehm. Ako sa volal?"

,,Čože? Ty nevieš ani to, ako sa volá?" Opýtal sa zdesene, vyvaľujúc na mňa tie jeho belasé oči.

,,Nie. Mama mi to nechcela povedať. Vždy hovorila, že je lepšie, ak človek nevie o tom, čo by ho malo celý život zožierať a trápiť. Teda, ak o tom nemusí vedieť. A podľa jej slov som nemusela vedieť o svojom otcovi absolútne nič." Vysvetlila som mu stručnými slovami mojej matky.

,,Volal sa Henry Time. Bol to veľmi rozumný a odvážny človek. Až natoľko odvážny, že sa rozhodol spolupracovať s nami len preto, aby sme mu platili. Nemal z čoho uživiť svoju rodinu. Čiže teba a tvoju matku." Každé jeho slovo som doslova hltala, cítiac v mojom vnútri čosi ako tlak. Vytváral sa mi hlavne v hrudníku, nútil ma cítiť sa mizerne. Možno to bolo len preto, lebo som prvý krát počula niečo o Henrym. Bol to tlak, ktorý človeka núti vyčítať si, prečo sa nesnažil viac. V mojom prípade to bolo, prečo som sa viac nesnažila nájsť ho.

Čo ak ešte žije?

,,Pokoj, Rose. Porozprávam ti, prečo naozaj od vás odišiel. A prečo si do tohto celého zatiahnutá aj ty. Ale musíš pozorne počúvať. A sústrediť sa, inak ťa všetky tie emócie zhrnú so sebou ako vlny v oceáne, či ťa zlomia ako silný vietor lámuci stromy. Pamätaj, nemôžeš sa nechať zlomiť. Nikdy."

// A/N //

HEYA x

Dopredu by som chcela oznámiť, že DG budem pravdepodobne písať už len do 40. Kapitoly a potom tu máme koniec... viem, never ending story :/ :D

Takže, čo sa dozvie o Henrym naša Rose? A čo sa stane so Zaynom?

Diel je venovaný @LeLeLeM, no nedá sa mi to dať do dedications, lebo som na tablete :) Potom to upravím.

VEĽMI VEĽMI vám ďakujem za úžasných 8800 reads! ^^
HAPPY EASTER, huns ♥

Vote, comment and give me brofist xx
*Tamm*