Dark guardian《z.m》✓

thirty-nine.

,,Pretože si všetci myslíme, že to dokážeš. Že poznáš otcovo tajomstvo."

Pozrela som sa na Louisa neveriackym pohľadom, pretože som nemohla pochopiť, že si to myslia. Ja som predsa otca nepoznala. Odišiel, keď som bola malé dieťa, a určite si pamätám, že i nehovoril nič také, čo by súviselo s ovládaním času. A ak áno, istotne by si niečo také nepamätal nikto. Bola som malá.

,,Lou, žiadne tajomstvo nepoznám, jasné? Ak chceš, pokojne si môžeš prečítať moje myšlienky, ale nepoznám ho. Otca si vôbec nepamätám, ako by som si mohla spomenúť na nejaké tajomstvo o čase?" Spýtala som sa ho, ťukajúc si ukazovákom po čele. Tým som mu naznačovala, či mu náhodou nešibe.

,,Možno to nevieš ty, no tvoja matka by mohla vedieť. A potrebujeme ťa na to, aby si sa s matkou o tom porozprávala, nič viac." Odvetil celkom pokojným tónom, zatiaľ čo ja som začínala zúriť. Nebudem z mojej matky ťahať niečo, čo by ju len dohnalo k slzám.

,,Nemusíš jej to rozprávať priamo. Iba za ňou zájdeš a povieš, že by si chcela vedieť niečo o svojom otcovi. A ja jej zatiaľ budem čítať myšlienky. Nemusíš na ňu ihneď vytiahnuť, čo bol Henry zač. Môžeš sa iba spýtať, kde pracoval a ako vyzeral. Jednoducho, hocčo, čo by ju prinútilo rozmýšľať nad tvojím otcom. Uvidíš, bude to jednoduché. Teda, ak tvoja mama pozná to tajomstvo." Vyrozprával mi svoj plán, no ja som si tým nebola až taká istá, ako on. Zdalo sa mi to príliš zložité a neprirodzené. S mamou som sa o otcovi nerozprávala už pekných pár rokov.

,,No tak, Rose. Prídeš za mamou a zo začiatku sa budete zhovárať o tomto dome, o Zaynovi a o iných veciach. Až potom sa spýtaš na otca. Je mi jasné, že tam len tak nevbehneš a nezakričíš, kto bol tvoj otec. Musíš ísť na to pomaličky, postupne. Dáte si hrnček dobrého čaju s medom a uvidíš, na sto percent to klapne." Žmurkol na mňa s miernym úsmevom na tvári. Trochu sa pomrvil na kresle, na ktorom práve sedel a zároveň sa narovnal, akoby sa niečo snažil zachytiť. Tušila som, že počúval niekoho myšlienky.

,,Harry, ty zviera." Povedal si viac- menej sám pre seba a zahryzol si do pery.

,,Oh Louis, vážne? Musíš jeho opĺzle myšlienky počúvať práve teraz?" Spýtala som sa s nadvihnutým obočím. Nízky brunet sa začervenal a zahanbene sklopil pohľad do zeme. Potichu si zamrmlal popod nos -Ale on sa nedá nepočúvať- a pozrel na mňa s krivým úsmevom.

,,Uf. Obleč sa. Ideme k tvojej mame." Zrazu povedal a prudko sa zdvihol na nohy. Rukou ukázal na môj kabát pohodený na posteli, tesne vedľa mňa a prikázal, nech si ho oblečiem.

Ja som iba otrávene pregúľala očami a navliekla na svoje vychudnuté telo tmavý obrovský kabát, v ktorom som sa doslova topila. Trčali mi z neho iba končeky prstov a hlava. Ostatné bolo zakryté.

,,Ak ma bude z niečoho podozrievať, na vine si ty, rozumieš?" Vyhrážala som sa mu tým, že som mu blízko pred tvárou nahnevane šermovala ukazováčikom.

,,Dobre. Dobre. Keď to nevyjde, nechám ťa ísť. Už viac nebudeš musieť bývať v tomto dome." Riekol a mne sa na pár sekúnd zastavilo srdce. Nebudeš musieť bývať v tomto dome. To znamenalo, že som sa ani nemusela snažiť, aby to vyšlo. Hm, nuž, Lou čítal aj moju myseľ, a tak ma mohol prísne kontrolovať.

,,To neurobíš, inak tu zostaneš navždy." Povytiahol obočie a prižmúril oči, akoby ma chcel každú chvíľku zmlátiť.

,,Zistila som, že to nemôžem urobiť. Dopekla, prečo musíš mať takú schopnosť?"

,,Karma." Zasmial sa a vyšiel z izby, čakajúc na to, kým sa konečne odhodlám vyjsť von.

,,Ach, tá karma." Povzdychla som si a vydala sa ku dverám.