Night changes /SK/

*Kapitola 4*

Ani neviem, ako dlho sme tam stáli v spoločnom objatí. Zrazu sa James odtiahol a ustarostene na mňa pozrel. „Nebodaj si sa dala na otužovanie,“ mierne nadvihol obočie a myklo mu kútikmi úst.
„Hahaha, vtipné,“ uškrnula som sa. Ale mal pravdu, skutočne mi bola zima. Vonku už bola tma, keďže sa stmievalo podstatne skorej a chlad zasadol na svoj trón. James sa viac nepýtal, iba si vyzliekol svoju bundu, pod ktorou mal, narozdiel odo mňa, ešte jednu, a prehodil ju na mňa. Ani som sa nesnažila namietať, pri ňom by to bolo úplne zbytočné. Zliezli sme dolu a pomaly sa vracali ku mne domov. V tej chvíli som si ani len nespomenula na to, že dom nie je prázdny. Iba sme načúvali šuchotu lístia pod nohami, prehodili pár slov a zapĺňali ticho lesa naším smiechom. Tie dlhé dni bez neho boli nekonečné. Teraz si to uvedomujem ešte viac, keď ho mám konečne pri sebe. A to spôsobila len jedna blbá hádka. Na ktorej nesie vinu aj Matt. Ktorý sa práve nachádza, podľa všetkého, v mojej izbe. Doriti!
Podvedome som spomalila, keďže sme sa s Jamesom nachádzali už len kúsok od zadného vchodu.
„Stalo sa niečo?“ Okamžite zareagoval.
„Nie, ja len.. Som si teraz spomenula, že.. Musím niečo vybaviť.. Zabudla som na to,“ vykoktala som a zbledla aspoň o dva odtiene. V duchu som preklínala, že mu musím klamať, zase. James na mňa neisto pozrel, no rozhodol sa to veľmi neriešiť a pohol sa vpred.
Vyplašene som začala hľadať mobil po všetkých vreckách. Keď som ho konečne nahmatala a dala sa do pohybu, James bol už skoro na terase. Práve cez ňu vedie druhý vchod do domu.
Rýchlosťou svetla som prelistovala kontakty, až dokým som nenarazila na Mattove meno. Zostala som naň trochu prekvapene pozerať, keďže som ho mala uloženého ako "Matteo💕", nebol však čas sa nad tým teraz zamýšľať.
Rýchlo som mu vyťukala správu a odoslala ju, dúfajúc, že ju dostane včas a nebude protestovať. Nuž, to by, prirodzene, nebol on.

ja:
Prosím odíď, Matt. Čo najskôr.

Odpoveď mi prišla do niekoľkých sekúnd.

Matteo 💕:
Ty máš moje číslo? Fuha, to som nečakal 😱
Myslím, že ma tak skoro odtiaľto nedostaneš. Nerád by som zahodil možno jedinú príležitosť, ktorú mám. Objednal som pizzu. 🍕🤗

Zostala som stáť v strede záhrady s otvorenými ústami, zízajúc na tých pár riadkov. Povedzte mi niekto, že si zo mňa len robí srandu.
Pozrela som na miesto, kde ešte pred chvíľou stál James, tam by som ho už ale hľadala márne. Otváral dvere od domu s pobaveným úškrnom na tvári. „Mám ti vybaviť ušného?“ Zakričal na mňa, na čo som mu iba vyplatila jazyk a obaja sme sa zasmiali.
Vtom mi v ruke zavibroval mobil, až som takmer poskočila od ľaku.

Matteo 💕:
Bolo by veľmi ťažké napísať, že je s tebou James, že?
Bože, Ari! 🙈

Prevrátila som nad tým očami. Super. Keď sa tí dvaja stretnú, môžem sa ísť rovno pochovať. Dobehla som Jamesa, ktorý ma čakal pri dverách a v dobrej nálade si to mieril hore schodmi do mojej izby. „Pozrieme si niečo?“ Navrhol.
„Uhm, nedávno som našla jeden úžasný romantický film. Aspoň si ho pozriem,“ nevinne som sa usmiala.
„Tak to sa môžem asi rovno otočiť,“ pobavene na mňa pozrel a so smiechom pokrútil hlavou. Pridala som sa k nemu, aj napriek tomu, že v hrdle mi rástla hrča, ktorá ma asi plánovala zadusiť. Žalúdok som mala ako na vode a bolo mi teplejšie než keby sa postavím ku Slnku.
Z ničoho nič sa ozval slabý buchot z mojej izby. James na mňa hodil spýtavý pohľad, no ja som iba mykla plecami.
„Asi som nechala otvorené okno,“ tresla som prvé, čo mi napadlo. Opatrne som otvorila dvere do vlastnej izby, a keď som v nej nikoho nezbadala, spadol mi kameň zo srdca. Jediný votrelec, ktorý o sebe dával vedieť už na diaľku, bola pizza. Keď som ju otvorila, zistila som, že je to moja obľúbená. Quattro Formaggi. Ako si toto môže pamätať? Alebo to bola len náhoda?
„Niekto tu neodolal svojim túžbam?“ Podpichol ma James a ja som naňho šokovane pozrela. Vzápätí mi došlo, že mal na mysli pizzu, a tak sme obaja vybuchli do smiechu.

Napokon sme si zapli nejakú komédiu, čo James vyhrabal na Netflixe, redukovali sme kúsky pizze a smiali sa na každej blbosti. Ako kedysi. Už dlho sme neboli takto spolu   bez nejakých zhonov.
Zrazu som začula akýsi tichý zvuk vychádzajúci z mojej skrine. Panebože.
„Jay?“
„Hm?“
„Neskočíš po popcorn a nejakú vodu?“ Zaklipkala som prosebne očami. Venoval mi krátky pohľad, ktorý hovoril za všetko. Že som lenivá, robím si z neho otroka a že sa mu strašne chce ísť robiť popcorn. Aj tak sa ale zdvihol a zišiel do kuchyne. Stopla som film a vystrelila ku skrini. Odtiahla som dvere, na čo na mňa okamžite vypadla postava o hlavu vyššia odo mňa.
„Si normálny, preboha?!“
Snažila som sa vyzerať nahnevane a vážne, no stačil jeho jediný pohľad na mňa a obaja sme museli zadržiavať smiech. Nenápadne som ho odviedla do kúpeľne, ktorá bola hneď oproti mojej izbe a on si, samozrejme, nezabudol ukradnúť kúsok pizze. Teda, ukradnúť ako ukradnúť, keďže je jeho. Keď si bral trojuholníček, nevynechal ublížený pohľad.
„No ja za to nemôžem!“ Bránila som sa šepkajúc a rozhodla som rukami. „Čo som mu asi mala povedať? Počkaj, James, tá nie je naša, to je pre tú skriňu v pozadí, aby neumrela od hladu? Asi ťažko,“ poznamenala som sarkasticky, na čo si Matt musel rukou prekryť ústa, aby stlmil svoj smiech. A mne tým veru tiež nepomáhal. Keď som za nami zavrela dvere v kúpeľni, konečne som si vydýchla a vyslovila otázku, ktorá má žrala na jazyku už dobrých pár minút.
„Nechceš sa porozprávať aj s ním?“ Opýtala som sa opatrne, no odpoveďou mi bolo záporné pokrútenie hlavou.
„Jedine, ak si ochotná mu vysvetliť, čo robím v tvojej kúpeľni,“ uškrnul sa a ja som s úsmevom prevrátila oči. „Mal by si mu to povedať,“ šepla som a on prikývol. Vedel to. Keď chce napraviť, čo pokašľal, je na čase začať. Aj keď teraz na to asi nie je najvhodnejší čas.
„Ďakujem za tú pizzu, nemusel si.. Potom, no.. Vieš, ako sa dostať von.“
Povzdych. Chytila som kľučku s tým, že odídem, ale zastavil ma.
„Ari?“ Pozrela som naňho. „Sme v pohode?“
Sťažka som sa nadýchla. Nevedela som mu odpovedať. „Chce to čas. Ale ďakujem, že si mi to povedal,“ usmiala som sa a snažila sa zatlačiť pocit, že mi až príliš odľahlo, keď za mnou prišiel, hoci som si to pripustiť nechcela.
Znovu som bola na odchode, no vtom podišiel ku mne a pozrel mi do očí.
„Dovolíš mi jedno objatie?“
„Vonku máš stromy, tie si môžeš objímať koľko len chceš,“ uškrnula som sa a on iba s úsmevom pokrútil hlavou. Napokon som si obmotala ruky okolo neho a on mi to bez váhania opätoval. Oprel si hlavu o tú moju a ja som mala čo robiť, aby som upokojila srdce, ktoré sa rozhodlo tĺcť tak splašene.