Night changes /SK/

*Kapitola 6*

Podpätky mi klepkali po chodníku a ozývali sa tichou rannou ulicou. Výnimočne dobre naladená som v pondelkové ráno kráčala do školy a sledovala jemné vločky padajúce na zem. Postupne prikrývali mesto bielou perinou a zamotávali sa mi do hnedých kučier.
Pri spomienke na včerajšok sa mi na tvári objavil ešte väčší úsmev. Kto by tomu bol veril, že sa vráti naše trio? Po toľkých rokoch hádania sa, nenávisti.. Predsa sa vo mne zobudili staré pocity, ktoré vykrikovali, ako im Matt chýba a miestami som ich neznášala. Hoci mali pravdu.
Po tom, ako sa včera Matt snažil o vysvetlenie, sa v Jamesovi niečo zlomilo a odpustil mu. Obaja odišli odo mňa okolo polnoci a výraz mojich rodičov, keď nás našli všetkých troch v mojej izbe nepozabíjaných navzájom, bol na nezaplatenie.

Pomaly som sa blížila ku škole, keď som odniekiaľ začula svoje meno.
„Ari! Ari, počkaj ma!“ S úsmevom som sa otočila a sledovala dievča bežiace za mnou. Gaštanové vlasy jej viali vo vetre a z pier jej vychádzal smiech. Príbehla ku mne a rýchlo ma objala.
„Ahoj!“ Pozdravila ma.
„Ahoj, Bella,“ odzdravila som a zvedavo si ju premerala. Namiesto svojich typických bielych tenisiek mala obuté hnedé kotníkové čižmy na vysokom opätku, rifle vystriedala čierna sukňa a čiernu koženku nahradil krátky hnedý kabátik. Dokonca sa aj jemne primaľovala.
„Vyzerá to pekne,“ pochválila som ju, na čo sa hrdo usmiala.
„Vďaka. Chcelo to zmenu,“ mykla plecami a otočila sa okolo vlastnej osi. Pobavene som nad ňou pokrútila hlavou a spolu sme vošli do školy.
S Bellou sme sa spoznali tu, už v prvom ročníku a od prvej chvíle sú z nás dobré priateľky. Aj keď je niekedy až moc bláznivá, občas nezodpovedná a každú chvíľu potrebuje meniť svoj imidž, je to skvelá baba s obrovským srdcom.
Už-už som otvárala ústa, že ju oboznámim so včerajšími novinkami, no zastavili ma štyri známe hlasy.
„Rozhodni sa na čej strane si, Matthew.“
„S nami môžeš byť na vrchu, iba získaš..“
„Ale ak sa hodláš baviť s ňou, skončil si na celej čiare, je ti to jasné, dúfam.“
„A skús o nás čo i len ceknúť v inom než dobrom slova zmysle.“
Vyhrážky sa sypali jedna za druhou a ja som mala čo robiť, aby som tam nevbehla a všetkým niečo nevykričala. Ale nemohla som. Kvôli Mattovi.
„Neviem, ako ste na to vôbec prišli,“ ozval sa konečne.
„Nestojí mi za to všetko.“
„To rád počujem, kamarát,“ zasmial sa Erik a postupne vyšli spoza skriniek.
Presne v tej chvíli som konečne odlepila nohy od zeme a dala ich do pohybu. Bella na mňa iba nechápavo pozrela, no neriešila to a odišla ku svojej skrinke. Mali sme ich na rozličných miestach, takže ja som musela zájsť ešte trochu ďalej.
„Ale, ale, princezná, kde ti zmizol úsmev?“ Začula som za sebou ten odporný slizký hlas, až mnou trhlo. Ruku mi položil okolo pása a uškrnul sa. „Nechceš mi jeden venovať?“
A vtedy kvapla posledná kvapka. Prudko som sa otočila, rozohnala sa rukou skôr, než sa stihol spamätať, a vlepila mu facku. Erik na mňa len nenávistne zazrel a chytil sa za boľavé líce. „Ešte raz sa ma dotkni a ti tú ruku rovno odtrhnem,“ zavrčala som.
„Ser na ňu.“ Zrazu sa pri nás objavila aj Terry, chytila Erika za plece a viedla ho preč.
Prevrátila som očami a zhlboka sa nadýchla. Vážne sa neviem dočkať, ako odtiaľto odídem. Už som začala rozmýšľať, že keď zmaturujem a ukončím školu, kúpim si nejaký malý byt a nájdem si poriadnu brigádu, dokiaľ začne vysoká. Nie že by mi vadilo bývať s rodičmi, to nie, len citim, že sa musím pomaly postaviť na vlastné nohy a toto vyzerá ako dobrá príležitosť.
Zrazu sa mi okolo pása omotali niečie ruky, až som poskočila.
„Čo je? Pozerala si v noci horor?“ Otočila som sa a zbadala Jamesov úškrn. Iba som so smiechom pokrútila hlavou a objala ho nazad.
„Pomoc, chce sa mi zvracať,“ Larissin uštipačný tón mi zarezonoval v ušiach. James jej bol chrbtom, no mne sa s ňou akurát stretol pohľad. Najprv som myslela, že nás chce jednoducho provokovať, no žiarlivosť v jej očiach ma zmietla z cesty. James ma po jej slovách pritisol k sebe ešte tesnejšie, až sa mi na perách mimovoľne vytvoril úsmev. Na to odvrátila zrak a pokračovala v ceste.
„James, počuj,“ začala som a odtiahla sa. Zvedavo nadvihol obočie. „Tak som rozmýšľala.. Po strednej sa asi presťahujem. Rozmýšľam, že pôjdem na školu do iného mesta a postavilo by ma to na nohy. Rodičia s tým tiež celkom súhlasia..“
Bolo na ňom vidno, že nevedel, či sa má smiať alebo nie. Či to je vtip alebo to myslím vážne. No sám vedel, že zvyknem veci vravieť narovinu a úprimne.
„To mi vravíš len tak? Ari, si si tým istá?“ Prikývla som. Ustarostene na mňa pozrel a povzdychol si.
„Kam?“
„Birmingham.“ Vypleštil na mňa oči a trvalo pár sekúnd, kým to rozdýchal.
„Máš taký pocit, že tu v Londýne je málo škôl?“ Slabo som sa zasmiala. To by nebol on, keby to nepovedal.
„Ach Ari.. To mi nemôžeš urobiť.“ Pozrel na mňa výrazom smutného šteniatka a nasledovalo ďalšie objatie.
„Veď sem budem chodiť.. A ty ma tiež môžeš prísť pozrieť, hm? Len James, prosím, nikomu to zatiaľ nehovor,“ poprosila som ho. Prikývol.
„Čo nemá nikomu hovoriť?“
S Jamesom sme od seba odskočili akoby nás kopla elektrina a obaja sme zostali vystrašene sledovať Matta.
„Tvárite sa akoby ste videli ducha,“ podpichol nás.
„Ty nám bohate stačíš,“ vrátila som mu, na čo sa zasmial. „Čo tu robíš? Vieš, že by nás nemali vidieť spolu.“
„Niekam odišli,“ mykol plecami a ja som iba pokrútila hlavou. Ten chalan riskuje až priveľa. Dobre, nemôžem poprieť, že som rada, že prišiel, ale aj tak.
Priateľským pobúchaním po chrbte sa zvítal s Jamesom, potom sa pristavil pri mne. No nespravil nič. Žiadny náznak objatia, jednoducho nič. Stál celkom blízko, tak som musela mierne zdvihnúť hlavu, aby som mu pozrela do očí. Ten trkvas sa len usmial. „Čo je?“ Štuchla som ho pobavene.
Mykol plecami. „Nič.“
„Aha.“
Zrazu sa za mnou zjavil James a chytil mi ruky za chrbtom, ani som si nestihla vyčítať, že som tam zostala stáť ako sprostá. V rovnakej chvíli ma Matthew začal štekliť a ja som sa nemohla ani len brániť.
„Choďte dopekla, obaja!“ Skríkla som po nich a mojou jedinou ako-takou obranou bola skrinka, pri ktorej som sa snažila schúliť. No ale bojuj proti dvom vyšportovaným vysokým chalanom, ktorí sú zhodou náhod tvoji takzvaní najlepší priatelia a ktorí sa proti tebe tak akosi spojili. Keď som už s červenou farbou v tvári mohla súperiť s paradajkami, dych som mala horší než po hodinovom behu a pridusený smiech nabral podobu pískajúcej hračky, rozhodli sa ma nechať na pokoji.
V spoločnom záchvate smiechu si dali high-five a napokon mi pomohli pozviechať sa zo zeme. „Úžasne vtipné fakt,“ poznamenala som s dávkou sarkazmu, schmatla tašku a pobrala sa smerom do triedy.
„Ale no, Ar! To nedostanem ani objatie?“ Počula som ešte za sebou.
„Trhni si!“ Zakričala som naspäť. Ďalší záchvat smiechu.
Môj vážny výraz začal jemne kriviť úsmev, tak som len pokrútila hlavou a zhodila sa na stoličku vedľa Belly.
„Čo si robila, ježiši?“ Uškrnula sa a keď mi došlo, ako asi vyzerám a na čo naráža, vybuchla som do smiechu.
„Netráviš nejako priveľa času s frajerom?“ Podpichla som ju, na čo mi iba vyplazila jazyk a keď som si zo srandy premerala jej brucho, čapla ma po ruke.
„Aria!“ Okríkla ma, no to sme sa už znovu triedou ozýval náš smiech.