Night changes /SK/

*Kapitola 10*

S plačom som sa zviezla na zem a oprela som hlavu o kuchynskú linku.  Hlava ma začínala bolieť jednak od deficitu spánku, jednak od prílišného rozmýšľania a ja som už sama nevedela, či sa pohnúť doľava, či doprava. Všetky spomienky sa mi vracali a bodali skoro rovnako bolestivo. Čo ak sa zmenil? Čo ak mu už nebudeme môcť veriť? Čo ak to urobí zas? Čo ak mala Bella pravdu?
Po chvíli som si uvedomila, že vedľa mňa vibruje telefón. Chrbtom dlane som si utrela slzy a vzala ho do ruky, aby som zistila, kto volá. Matt?
„Um.. Ahoj?" Silou mocou som sa snažila zakryť svoj predchádzajúci výkon.
„Ari, prepáč, nechcel som ťa nejako rušiť.. Nezobudil som ťa?" 
„Nie.. Nie, ešte nespím. Čo sa stalo?"
„Len som chcel vedieť, či si došla v poriadku.. Neodpisovala si mi.. Prepáč, asi to bolo hlúpe," odvetil potichu.
„Bože, prepáč ty mne, ja som len nemala pri sebe mobil. Jasné, že to nebolo hlúpe.. Ďakujem," upokojila som ho a sledovala digitálne hodiny na poličke. Zelené svetielko ukazovalo, že je práve jedna hodina. Asi mu na mne predsa záleží, keď hodinu čakal, kým mu zdvihnem telefón, uvažovala som. 
„Hej, to mi mohlo napadnúť.. Asi by bolo.. Ale nič," stíchol a moje zvedavé bunky sa okamžite prebrali k životu.
„Dokonči to," povzbudila som ho.
„Tak trochu som na ceste k tebe." V tej sekunde mi mobil vykĺzol z ruky a takmer som spravila šnúru, aby som ho chytila.
„Čože si? Ako veľmi na ceste ku mne?" Neveriacky som sa spýtala. Z druhej strany sa ozval krátky smiech. 
„Povedal by som, že viac než bližšie."
Pozviechala som sa na nohy a podišla k oknu bez akejkoľvek odpovede. Keď som pri bráničke uvidela obrys Mattovej postavy, takmer som spadla aj ja, nielen môj mobil. Zložila som hovor a pribehla ku dverám. Spokojne mi zakýval spoza plota a ja som sa na chvíľu zamyslela, či som pri toľkom rozmýšľaní nezaspala. 
„No nehnevaj sa, ale cesta ku mne trvá desať minút autom. Neozývala si sa hodinu. Čo som si mal myslieť?" 
S povzdychom som si založila ruky vbok. Toto sa naňho dokonale podobalo. Spraviť akúkoľvek somarinu bez rozmýšľania. 
„Mám ťa odviezť naspäť domov alebo budem zbytočne míňať benzín, keď sa mi tu potom vrátiš ako bumerang?"
„Netráp sa, zájdem aj pešo, keď už som prišiel aj sem," uškrnul sa. Zrejme mu už docvaklo, ako komická je celá táto situácia. Ja ho zaveziem domov, lebo nám je obom blbé, že by tu prespal, no nechcem ho nechať ísť v novembri o polnoci pešo. A do hodiny sa po svojich vráti nazad ku môjmu domu. Moja hlava sa môže už celkom zošalieť. Ešte pár minút dozadu som myslela, že toto kamarátstvo nemá zmysel a teraz sa niečo hlboko vo mne sa teší, že ho vidí. Vážne, súrne potrebujem spísať reklamáciu na môj rozum. Tu sa musela stať niekde chyba vo výrobe.
„Zostaň tu," šepla som, keď už sa pomaly otáčal na odchod. Prekvapene sa otočil. 
„Čože?" Upriamil na mňa pár modrých očí, no miesto odpovede som uhla pohľadom a vzápätí som sa vrátila naspäť do kuchyne. Ani som nevedela, čo mu chcem povedať. Či chcem, aby odišiel alebo nie. Oprela som sa o linku a pár kvapiek mi skĺzlo dolu tvárou. Registrovala som zavretie dverí, aj tiché kroky za mnou, ktoré ustáli až tesne za mojim chrbtom. 
„Si v pohode?" Šepol opatrne. Zhlboka som sa nadýchla a skôr než som si to stihla rozmyslieť, zo mňa vyletel vodopád slov.
„Úprimne? Nie, nie som v pohode. Absolútne nerozumiem už ničomu, čo sa teraz deje a hoci by som ti najradšej verila, nedokážem to," otočila som sa k nemu. „Po xy rokoch, čo sme o sebe vedeli do bodky všetko, si sa tváril, akoby sme ti boli cudzí. Behom pár dní si sa zmenil z najlepšieho priateľa na niekoho, koho som nepoznala. Vieš si predstaviť, aké to bolo? Pozerať na teba a nemôcť ťa ani pozdraviť? Iba počúvať tie štipľavé reči? Áno, po čase som si svojím spôsobom zvykla. James takisto. A ty si teraz spokojne prídeš a tváriš sa, akoby sa nič nestalo. Akoby tie tri roky boli len nejaká mucha, ktorú vypustíme von oknom. Ako mám vedieť, že sa to nestane znovu? Chýbaš mi tak, že nedokážem ani pomyslieť, že ťa znovu stratím, veď si mi bol ako brat, Matthew." Na chvíľu som sa odmlčala, aby som sa nadýchla a rozdýchala všetko, čo som zo seba vysypala. On ma iba bez slov sledoval so zraneným pohľadom, ktorý som síce chcela ignorovať, no nemohla som ho prehliadnuť.
Pozerala som do tak známych očí, no zároveň som ich nepoznávala.
„Prečo?" Spýtala som sa zúfalo, no on iba pokrútil hlavou.
„Čo čakáš, že ti poviem?"
Pristúpil bližšie a zahrnul mi prameň vlasov za ucho. Všetko vo mne kričalo, aby som sa pohla preč, aby som mu tú ruku aspoň niečim obarila, no ja som zostala stáť ako prikovaná. Chcela som ho objať, no nedokázala som prekonať tú neviditeľnú stenu medzi nami. Túžila som vrátiť čas a vymazať to všetko, čo sa za posledné roky stalo. Chcela som počuť nejakú radu, čo ďalej, no srdce a rozum sa iba bezvýznamne hádali.
Nakoniec som sa len otočila a odišla.
„To, aký som idiot? Ako to ľutujem? Že mi chýbaš úplne rovnako? Že ma to zožieralo celý čas? Alebo to, že sa ti absolútne nečudujem a že by som sa nečudoval ani, keby si ma odtiaľto vyhodila a povedala mi, že ma už nikdy nechceš vidieť? Úprimne som nečakal ani, že ma vôbec vypočuješ. Nezaslúžil som si to a ja to viem. A ak mi aj ty niekedy odpustíš, ver, že ja si to budem vyčítať ešte dlho." 
Zostala som stáť na schodoch a počúvala som každé jedno slovo, ktoré hovoril. Keď dokončil svoj monológ, vyčerpane som sa pohla smerom ku svojej izbe. 
„Arin.." Počula som, ako sa pohol za mnou, no neisto zostal stáť v polke cesty. 
Vybrala som zo šuplíka fotku, na ktorej sme boli my traja. James, Matt a ja. Niekoľko rokov dozadu. Na zadnej strane fotky bolo čiernou fixou napísané "NAVŽDY". Podišla som k nemu a vsunula mu to do ruky. 
„Povedz mi, že tomu môžem veriť," pozrela som naňho. Chvíľu hľadel na fotku, potom presunul pohľad na mňa. Zbadala som, ako sa mu lesknú oči a v tom momente som akosi vedela, že o ňom pochybujem zbytočne. Vtiahol ma do pevného objatia, ktoré som mu bez váhania opätovala. 
„Voniaš po vanilke," zamrmlal mi do vlasov, na čo som sa zasmiala.
„Hej, mám dobrý šampón," odvetila som s úsmevom. 

Tú noc už Matt zostal spať predsa len u mňa a do školy sme prišli spolu, čo si okamžite všimlo pár ľudí vrátane Belly, ktorá po ňom stále neprestala zazerať. Registrovala som niekoľko skupiniek, ktoré neprestajne o niečom klebetili a asi by som nemusela hádať dvakrát, o čo ide. Po pár minútach, kedy sme sa snažili vyhľadať v dave Jamesa, nás zastavil hlas, ktorý nám spôsobil zimomriavky. Obaja sme sa otočili na riaditeľa, ktorý s rukami vbok stál za nami. 
„Myslím, že by sme sa mali porozprávať," bolo jediné, čo povedal a už sme poslušne nasledovali jeho vysokú mohutnú postavu do kancelárie. Vlastne ma ani obzvlášť neprekvapilo, keď sme v nej našli sedieť Jamesa aj s Larissou a našou triednou učiteľkou. 
„Človek by si myslel, že bude mať aspoň chvíľku pokoja," zamrmlala som potichu a odpoveďou mi bolo Mattovo uchechnutie sa.
Po hodine sme odtiaľ vyviazli s tým, že sa Larissa s Matthewom museli mne s Jamesom a následne aj cez rozhlas verejne ospravedlniť a obaja dostali pokarhanie riaditeľom. Plánované boli aj znížené známky zo správania, ale čo sa toho týka, sme sa s Jamesom Matta zastali a vybojovali sme si svoje, čiže po tejto stránke utrpela iba Larissa. Rovnako sme boli informovaní, že súrodenci Johnosonovci majú štvormesačný trest za predaj drog, zneužitie tiesňovej služby a vykradnutie bankového účtu. Trest bol zmiernený vzhľadom na vek, no aj tak odtiaľ vyjdú ešte s ročnou podmienkou. 
No a navyše, ďalšia dobrá správa bola, že sme vďaka tomuto posedeniu zmeškali test z matiky a vzhľadom na to, že bol jednováhový, nebudeme ho musieť dopisovať. To potešilo teda minimálne mňa, lebo napriek včerajším piatim hodinám stráveným nad knihami by to asi nedopadlo najlepšie. 

Matthew s Jamesom mali hodinu v inej učebni ako ja, preto som dobehla Bellu a spoločne sme kráčali na našu hodinu.
„Vieš, že sa na teba hnevám?" Úkosom na mňa pozrela.
„Čože? Veď nemáš nový imidž, čo som si nevšimla? Tie topánky si už tiež mala," uvažovala som s nádychom sarkazmu.
„Mám nový sveter, ale to ti tentokrát odpustím. Čo ty a Matt? Nič si mi nepovedala," vystrúhala výraz zraneného mačiatka a ja som mala čo robiť, aby som sa nerozosmiala. 
„Nebol na to veľmi čas. Navyše som sama veľmi nevedela, na čom sme," priznala som.
„A už vieš?"
Usmiala som sa. „No, minimálne viem, že od Johnsonovcov budeme mať hodnú chvíľu svätý pokoj."
Spýtavo na mňa pozrela, a tak som jej porozprávala všetky udalosti zo včera, čomu mala celkom problém veriť. A ako som sa počúvala, nečudujem sa jej.
„Počkaj, takže tebe akože samej len tak napadlo to nahrať? Nemala si na pleci škriatka, ktorý ti to našepkal?"
Plesla som ju po ramene a obe sme sa začali smiať. „Ešteže som na tom ramene nemala teba, to by mi ten škriatok skôr poradil ako vynadať policajtom za nevkusné uniformy," oplatila som jej. Prerušilo nás až pípnutie môjho telefónu, ktorý mi oznámil príchod novej správy. Otvorila som to a po tvári sa mi okamžite rozlial úsmev. 
"Vidím to na piatkovú filmovú noc u mňa. Tentokrát už znovu v trojici, počul som novinky. J" 
Odpísala som mu, že jedine, ak mi zasponzoruje pizzu, čo mi pripomenulo, aká hladná som. Čo čert nechcel, nemčinárka sa päť minút na to rozhodla, že ideme preberať jedlo. A potom mi hovorte, že v živote nemám šťastie.