Night changes /SK/

*Sfalšovaný dôkaz?*

Niekedy mám sto chutí vrátiť sa v čase, vyhľadať človeka, ktorý vymyslel budíky, a pochovať ho zaživa.
Už niekoľkýkrát som sa prehodila na druhú stranu a pre istotu som aj schovala hlavu pod vankúš.
Nie. Tá blbá pesnička jednoducho nestíchne. A presne to bol ten moment, kedy mi došlo, že to nie je budík, ale už dobrých desať minút sa mi snaží niekto dovolať.
S hlasným zavrčaním som odkopla paplón a posadila sa. Hlavu som si chytila do dlaní a povzdychla si. Vonku ešte prevládala tmavá farba na oblohe, takže nemohlo byť ani sedem. Čo je zvyčajný čas, kedy vyliezam z postele.
Mobil medzitým prestal vyzváňať a kým som k nemu došla, rozmýšľala som, kto má potrebu rušiť môj spánok. Rodičia sú síce odcestovaní kvôli práci, no nemali by dôvod vytáčať ma takto zavčasu.
Práve, keď som chytila telefón do ruky, ozval sa znovu. Pohľad mi padol na meno volajúceho. Nuž, to tam nebolo. Nachádzalo sa tam iba číslo, ktoré mi nič nehovorilo. Prevrátila som očami a zdvihla som to.
„Čo ti, prosím ťa, trvalo štvrť hodiny?!" Ten idiotský chrapľavý hlas už spoznám asi všade. Najprv ma zobudí a potom si ešte dovoľuje sa so mnou baviť? Takto? Argh.
„Dúfam, že máš sakra dobrú výhovorku, prečo mi voláš, inak z teba ešte dnes spravím fašírky. Aspoň na niečo by si bol užitočný.." zavrčala som namiesto odpovede, no on sa iba zasmial. Kretén.
„To by som chcel vidieť. Nevrav mi, že by som ti ako tvoj obľúbený crush nechýbal," uškrnul sa.
„Áno, chýbaš mi už teraz. Nemám si na kom trénovať šípky. Keby si tu bol, s radosťou ich vymením za nože."
„Tak to budem musieť nejako prežiť, za pol hodinu ťa čakám pred domom," oznámil mi. Len tak. Akoby som si práve objednávala pizzu.
„Na to zabudni," odvrkla som.
„Rozmyslel by som si to. Myslím, že by si nebola veľmi rada, keby sa mi trochu rozviaže jazyk."
„Myslím, že by si nechcel riskovať vyhodenie zo školy," oplatila som mu.
„Fajn, môžme sa dohodnúť? Potrebujem sa s tebou porozprávať," povzdychol si a asi prvýkrát som počula uňho takýto tón hlasu. Taký.. Jemne zúfalý.
„Pod jednou podmienkou."
„Pre teba čokoľvek, zlato."
Na chvíľku som priveľa oči, aby som si tie nože predsa len nebežala zbaliť do tašky.
„Vymažeš si moje číslo. Okamžite. Odkiaľ ho máš, sa ťa pýtať radšej ani nejdem."
Na to sa iba zasmial, pripomenul mi "o pol hodinu" a zložil.
Odhodila som mobil na posteľ a rukami si zašla do vlasov. Cez hrdlo sa mi driapal von slušný výkrik, no zostala som ticho a radšej sa šla obliecť nadávajúc naňho, že je to totálny idiot. A všetko ostatné.

„Nenávidím ťa, aby ti bolo jasné," oznámila som mu a zabuchla dvere od auta. Nehodlala som mu venovať ani jediný pohľad.
„Stačilo by dobré ránko," uškrnul sa.
„To si mi už dokonale pokazil."
„Prečo sa s Jamesom nebavíte?"
„Do toho ťa nič," odsekla som.
„Mám to zopakovať ešte raz?"
„Chceš sa hrať na papagáje?" Úkosom som naňho pozrela.
„Dobre.. Jedla si niečo?"
Prosím? Zabudla som si vybrať slúchadlá a počúvam práve nejakú romantickú komédiu?
Podozrievavo som si ho premerala.
„Prečo? Chystáš sa mi poslúžiť ako ingrediencia na fašírky?"
Na chvíľku na mňa nahnevane pozrel, a potom sa ďalej venoval ceste.
„Mohla by si prestať byť taká sarkastická?"
Pootvorila som ústa, že mu na to ešte niečo poviem, no nakoniec som zostala ticho. Klamala by som, keby poviem, že ma neprekvapilo, keď zaparkoval pred malou reštauráciou v meste. Občas tam chodievam, keď si chcem kúpiť niečo rýchle pod zub. Nie je to ďaleko od školy. Nadvihla som obočie a venovala mu ďalší pohľad.
„Ak hodláš čakať na tie fašírky, tak v tom aute asi umrieš od hladu," poznamenal pobavene a vystúpil von. Zopakovala som to a do nosa mi udrela čerstvá vôňa pečiva.
„Takú láskavosť by som ti neurobila, nemysli si."
Neviem, vďaka čomu alebo komu má dnes takúto náladu, keďže ma dokonca nechal vybrať stôl, ale začína mi to liezť na nervy ešte viac než jeho normálne správanie.
„Takže," odkašľal si, „prečo sa nebavíte?" Spýtal sa znovu, po tom, ako sme si sadli.
„Na čo ti to je?"
„Chcem vedieť, či je to kvôli mne a Terry."
Odvrátila som pohľad, čiže si to vysvetlil po svojom. A správne.
Odkedy viem, aký podvod spravili aj spolu s Larissou a odkedy vedia oni, že to viem ja, som sa Jamesovi podvedome vyhýbala. Nedokázala by som mu klamať a povedať pravdu mu nemôžem. Stálo by ma to veľa. A trhalo by mi to srdce. S Jamesom sa poznáme od detstva. Vieme o sebe všetko. Vždy sme stáli pri sebe a teraz mu mám jednoducho povedať, že Larissa na mňa žiarlila, tak sa rozhodla mu pomstiť za to, že ju odmietol a mňa ide vydierať s nejakými sfalšovanými dôkazmi o tom, že za tým všetkým stojím ja. Takže ak pípnem, otočí sa to proti mne a napokon James aj tak uverí im. Prečo je život taký nespravodlivý?
Samozrejme, že sa ma začal pýtať, čo sa deje. A samozrejme, že mu to je podozrivé. Pred niekoľkými dňami prišiel za mnou domov a ja som ho tak trochu vyhodila s tým, že sa mám veľa učiť. Výhovorky mi nejdú. Bol piatok a to by ste ma ku knihám nedostali ani za milión. Tak mi vynadal, že som fakt skvelá kamoška, veľmi úprimná a že či vôbec môže veriť niečomu, čo som mu kedy povedala. Tak sme si povedali pár hnusných slov a momentálne ma akosi nechce ani vidieť.
„Takže som trafil klinec po hlavičke," prikývol si, založil ruky na prsiach a oprel sa o stoličku.
„Si idiot, Johnson. Celý ten váš štvorlístok mi už pekelne lezie na nervy. Peniaze a popularita nie sú všetko. Larissa sa bohužiaľ bude musieť zmieriť s tým, že je to sprostá namyslená krava a že nedostala taký dar krásy, ako očakávala. Alebo chcete kradnúť peniaze každému jej nevydarenému objavu?!" Zdvihla som sa zo stoličky tak rýchlo, až jej nôžky zaškrípali po zemi. Pár ľudí sa podozrievavo pozrelo naším smerom.
„Aria, láskavo zvažuj slová a sadni si."
„Ty sa láskavo spamätaj! Mám toho už plné zuby a.." Zarazila som sa. Skôr než stihol čokoľvek povedať či urobiť, som sa rozbehla vonku a ďakovala všetkým svätým, že som si tašku nenechala uňho v aute. Počula som, že po mne kričí a že chvíľu bežal za mnou, no za tento výkon by na mňa bol hrdý hádam aj Bolt. Bez dychu, s roztrasenými nohami som vletela do školy, vybehla schody a dobehla k Jamesovej skrinke. Vyplašene poskočil a šokovane na mňa pozrel.
Keď som konečne dokašľala, dodala pľúcam dostatok kyslíka a skontrolovala, či má niekto nepočúva, opatrne som naňho pozrela. Celý čas ma uprene sledoval.
„James, musíš mi veriť," dostala som zo seba.
„Vyzeráš akoby si utiekla stádu byvolov. Čo sa stalo, preboha?"
Akonáhle som v jeho hlase začula pobavený tón, musela som sa pousmiať. Čo to robím? Nedokážem ho stratiť.. Kašľať na Erika, Terry a zvyšok.
Hodila som sa mu okolo krku a v očiach som pocítila slzy. Chvíľu váhal, no potom mi objatie opätoval. „Si v pohode?"
„Vrátili tú kartu?"
„Čo?" Spýtal sa nechápavo. Netrvalo ani dve sekundy, keď mu došlo, o čom hovorím. „Hej.. Pre.."
„Kedy?" Skočila som mu do reči.
„Neviem, v stredu?" Bol piatok. V stredu som nebola v meste a to on vedel. Bola som odniesť podklady, o ktoré ma požiadali na veterinu, do vedľajšieho mesta. Kvôli práci.
„Potrebujem to vedieť presne. Prosím."
Na chvíľu sa zamyslel, a potom prikývol. „V stredu. Povieš mi.."
„Keď ti zmizla, bola som v škole? Boli sme spolu?"
„Ar, prečo sa ma to.."
„James, odpovedz mi, prosím."
Chvíľku na mňa zostal pozerať s pohľadom typu "preskočilo ti?", no napokon mi potvrdil to, čo som chcela. „Bolo to pred troma týždňami. Ak sa nemýlim, ležala si s teplotou v posteli a zakázala mi prísť ťa pozrieť."
V tej chvíli mi spadol kameň zo srdca. Pamätá si to.
„Už mi vysvetlíš, o čo tu ide?"
Zrazu upriamil zrak niekam za mňa a zamračil sa.
„No? Vysvetlíš nám to, Aria?" A moje nadšenie sa zrazu rozsypalo ako domček z karát. Úsmev sa presťahoval niekam na Antarktídu a len ťažko sa mi podarilo otočiť a pozrieť sa na dotyčného. Erik, Terry, Larissa, ba dokonca aj Matt, stáli spolu so zástupkyňou rovno predo mnou a Terry si spokojne mávala s akýmsi papierom v rukách. Ten Erikov povýšenecký úsmev sa nedal prehliadnuť. Povedzte mi, ako sa mi tento zjav mohol páčiť?
James si za mojím chrbtom prekrížil ruky cez prsia a striedavo pozeral raz na mňa, raz na skupinku pred nami.
„Tak?" Zástupkyňa na mňa s očakávaním pozrela a vytrhla Terry papier z rúk. „Mám to prečítať nahlas alebo nám to povieš sama?"

Guys, ja fakt netuším, čo z tohto vznikne, ako to tak sledujem 🙄😂
Nom, vzhľadom na to, že je pol jednej v noci, asi nebudem schopná tu niečo k tomu dodať a aj tak vás tie moje táraniny veľmi zaujímajú, takže to iste zvládnete. 🤗
A môžte mi držať palce, aby som stihla dobehnúť k nabíjačke, zostáva mi jedno %.. 😂😂