Night changes /SK/

*Kapitola 7*

Unavene som preskakovala pohľadom z tabule do zošita, no moje mozgové bunky nespolupracovali. Učiteľka sa snažila vysvetliť nejaké učivo z matiky, no naša trieda jej hravo odolávala. Pohľad mi padol na Jamesa, ktorý sa pomaly zosúval na lavicu. Musela som v sebe udusiť smiech. Opustila som menšinu, ktorá sa ešte ako tak pokúšala vnímať a podoprela som si hlavu. Vtom komusi pípol mobil. Vtedy sa už učiteľka s povzdychom otočila a položila fixu na stôl.
„Keby ste sa aspoň snažili byť trochu nenápadní," pokrútila hlavou a sadla si. Triedou sa ozval smiech, niektorí sa trochu prebrali, no stále tu vládla atmosféra akoby nás o polnoci vytiahli z postele a vyžadovali od nás dávať pozor.
„Zajtra si z toho napíšeme písomku."
„Čo? Z čoho?"
„Pani učiteľka, no tak," žmurkol na ňu spolužiak, „veď ani vám sa to nebude chcieť pripravovať či opravovať."
Ona však iba s úsmevom pokrútila hlavou. Výborne. Takže teraz mi ešte treba aj nejakým zázrakom zohnať poznámky a naliať si to do hlavy.
Aký malo zmysel dávať si seminár z matiky?
O pár minút nás našťastie vyslobodilo zvonenie. Ešte jedna hodina a na dnes máme hotovo. S povzdychom som hodila veci do tašky s vyšla na chodbu.
„Stratená?"
Otočila som sa za hlasom, až som pohľadom narazila na Matta. Nechápavo som naňho pozrela, až po chvíli mi došlo, že naráža na matiku.
Krátko som sa zasmiala a mykla plecami. „Neviem, hlava mi odmieta spolupracovať," uškrnula som sa.
„Čo keby som jej trochu pomohol?" Navrhol.
„Veľa šťastia," uškrnula som sa a zastavila pred svojou triedou. Matteo mal hodinu inde.
„Myslím to vážne, chápem tomu.. Môžem ti to vysvetliť, pokiaľ chceš," usmial sa. Keď som prekonala šok jednak z toho, že tú matiku vie a jednak z toho, že mi s tým chce pomôcť, chcela som mu odpovedať, ale zastavila ma dvojica osôb, ktoré vykukli spoza rohu. Stiahla som Matta za rukáv a rýchlosťou sveta sa premiestnil o niekoľko metrov ďalej, až som našla záchranu v malom kumbálku.
Na chvíľku som privrela oči a snažila sa upokojiť dych. Pozrela som na Matta, ktorý sa tváril maximálne nechápavo. „Terry s Larissou," vysvetlila som. „Zabudla som, že mám hodinu aj s nimi." Venovala som mu ospravedlňujúci pohľad.
Matt sa iba zasmial a stiahol ma do objatia.
„Musím ísť," zamrmlala som, na čo prikývol.
„O piatej som u teba," oznámil a pustil ma. Napriek tomu, že tu bolo celkom teplo, som zrazu pocítila slabý závan zimy.
„Okej," súhlasila som, otočila sa a odišla.

Musela som si preložiť mobil na druhé ucho, pretože ma to pravé začínalo už celkom páliť. Asi polhodinu som už telenofonala s Bellou a porozprávala jej všetky novinky.
„Čo ak im len robí špióna?"
„To je blbosť," pokrútila som hlavou, no predsa ma tá otázka zneistila.
„Len aby," zamrmlala Bella. Snažila som sa v hlave rýchlo vybaviť všetky nedávne stretnutia a nájsť na nich niečo podozrivé. Všetko mi však pripadalo byť v poriadku.
„Ari, si tam?"
„Čo? Áno, áno, som, prepáč."
„Fajn, počuj, musím ísť, držím ti palce. A dávaj si pozor. Ahoj,"
„Áno, mami. Ahoj," uškrnula som sa a vypla hovor.
Uprela som zrak na hodiny, ktoré hlásili, že o tri minúty bude pol piatej. S povzdychom som vstala z postele, na ktorej som doteraz sedela a podišla som ku oknu.
Posledné slnečné lúče osvetľovali mesto, jemná snehová pokrývka sa veselo jagala a ľudia stáli naobliekaní na terasách či chodníkoch a vymieňali si najnovšie klebety.
Ani neviem, ako dlho som tam tak stála, keď som zbadala prichádzajúcu postavu. Mimovoľne som sa usmiala a zbehla dolu schodmi.
Akurát som chytila kľučku, keď zazvonil zvonček, tak som hneď otvorila dvere a Matt s úškrnom vošiel dnu. „To si sa ma tak nevedela dočkať?" Spýtal sa pobavene, na čo som ho čapla po pleci.
„Hej, odkedy som prišla zo školy tu sedím pri dverách a čakám, kedy sa uráčiš prísť," prevrátila som očami.
„Stačilo povedať, prišiel by som aj skôr," nevinne sa usmial a vyzúval si tenisky.
„Matteo!" Skríkla som po ňom so smiechom. Po chvíľke nášho spoločného smiechu sa znovu ozval.
„Toto som nepočul už sto rokov.." Šepol s úsmevom. Až vtedy som si uvedomila, čo som povedala. Vyšlo to zo mňa akosi automaticky. Bolo to zvláštne, no tou prezývkou som mu akosi vždy hovorila, že ho mám rada. A on to vedel. Bolo úplne jedno, či sme sa hádali alebo mi bral veci alebo robil akokoľvek zle, všetko to bola len zábava a obaja sme to vedeli. Dokiaľ sme neprišli na strednú. Potlačila som v sebe závan smútku, že mi predsa len po toľkých rokoch vtedy neveril a rozpačito som mykla plecami.
„Ideme?" Rukou som naznačila smer do mojej izby a Matt prikývol.

„Fajn, toto musíš dať s týmto, áno. Potom to už len vydelíš."
Urobila som, čo povedal a po dvoch hodinách som sa konečne dopracovala k výsledku. Čo viac, začínalo mi to aj dávať zmysel. Dopísala som posledné číslo a s povzdychom hodila pero na zošit.
„Matika ma neznáša," vyhlásila som na čo sa Matt zasmial.
„Hlavne, že ty znášaš ju," uškrnul sa. „Tak fajn, ešte skús tento. Keď ho zvládneš sama, dám ti pokoj."
„Niee!" Zaúpela som a oprela si hlavu o stôl. O pár sekúnd som ju aj nadvihla a pozrela na pero, ktoré mi Matteo podával. A potom naňho. Zafňukala som a zobrala mu ho z ruky. Začala som zapisovať vzorce, zadanie a postupne som to počítala. Náhle som sa zarazila a zostala sledovať dvojicu číslic, ktorá mi tam akosi nesedela.
Zrazu sa Matt priblížil a ruku aj s perom mi chytil do tej svojej. „Zlatik, toto si dala naopak," Šepol a z jeho hlasu som zacítila, že zadržiava smiech. Spolu s mojou rukou to prepísal a spolu sme aj do písali výsledok. Dobre, dobre, bola to primitívna chyba, ale povedzte mi, kto by po troch hodinách matiky bol schopný ešte racionálne uvažovať? Ja určite nie.
Opatrne som hlavu otočila k nemu. Upieral zrak na mňa s ruku mi stále nepúšťali. Chcela som vôbec, aby ju pustil? Aby sa vzdialil? Bože, čo je to so mnou?
Zmätene som sebou trhla dozadu a vymanila ruku z jeho zovretia. To som však trochu neodhadla, pretože na ten prudký pohyb zareagovala aj moja stolička a spolu so mnou sa zviezla na zem. „Doriti," zamrmlala som a zdvihla sa na predlaktiach. Matt na mňa chvíľu šokovane pozeral, nevediac, či ma má ratovať, či sa smiať. Napokon to spojil dokopy a so záchvatom smiechu mi podal ruku. Pozviechala som sa na nohy a založila si ruky vbok.
„Fakt náramne vtipné."
„Matt, prestaň."
„No tak." Snažila som sa ho nejako upokojiť, no potom už mykalo kútikmi úst aj mne.
„Si hrozný!" Rozhodla som rukami a otočila sa s tým, že idem von z Izby. Nestihla som však urobiť ani jeden krok, keď ma zdvihol na ruky a jemne hodil na posteľ. Potom si ku nej kľakol. „Myslíš?" Nadvihol obočie a keby sa nesnažím byť naňho urazená, nasledoval by ďalší výbuch smiechu. Vážne, vyzeral ako smutný mopslík. Mierne sa ku mne naklonil a zaklipkal očami.
„Matte.." Rozkašľala som sa. Toto je asi zlý sen. Nemôžem ho mať tak rada. Nie tak. Vtom mi zazvonil mobil a ja som za to ďakovala všetkým svätým. Vyletela som z postele a zdvihla zo stola malú krabičku. Mamka. Zodvihla som jej to a prehodili sme pár slov. Pýtala sa, či je všetko v poriadku a popritom mi oznámila, že príde domov trochu neskôr. Asi nikdy som jej nebola taká vďačná za to, že mi zavolala. Vážne ma vie vždy zachrániť v ten správny čas. Niekedy uvažujem, či mi do izby nedala skrytú kameru, aby vedela, kedy zakročiť.
Napokon zložila a ja som venovala pohľad Mattovi, ktorý ma po celý čas sledoval.
Postavil sa na nohy a ja som iba zmätene čakala, čo urobí.
„Chýbala si mi. Ani si nevieš predstaviť ako," šepol dostatočne nahlas, aby som to počula. Tá veta mi mierne vyrazila dych, tak som naňho iba tak hľadela a ticho medzi nami prerušovali iba autá prechádzajúce pod oknami.
„Poďme sa prejsť, tá matika ma vyčerpala," navrhla som. Ani som nečakala na odpoveď, len som vyšla z izby a zbehla dolu schodmi. Vzala som si z vešiaka vetrovku a o pár sekúnd si tú svoju bral aj Matthew. Spolu sme vyšli zadným vchodom vonku. Sneh mi jemne zaškrípal pod nohami a pár vločiek mi pristálo na tvári. Bola už tma, obloha sa zahalila do tmavého plášťa, no našlo sa pár hviezd, ktoré jej spolu s mesiacom dodávali trochu svetla.
V tichosti sme kráčali vyšlapanou cestičkou, ktorú aj napriek snehu ešte bolo vidno.
„Prečo až teraz?" Spýtala som sa. V myšlienkach som sa stále vracala k udalostiam z posledných týždňov.
„Čože?" Zmätene na mňa pozrel.
„Prečo si za mnou, za nami, prišiel až teraz? To sme ti za to tie 4 roky nestáli?" Možno som vytiahla citlivejšiu tému, pre nás oboch, no potrebovala som v tom mať jasno.
Všimla som si, ako mu oči posmutneli a zúfalo si povzdychol.
„Ja neviem, Ari. Neviem, bol som idiot. Asi som sa príliš bál.. Bolo to zbabelé," odvrátil pohľad a ruky si vložil do vreciek. „Zničil som nám roky, na ktoré sme mali tak radi spomínať. Ublížil som vám obom a vlastne aj sebe, aj keď to je jedno. Nedokážeš si predstaviť, ako ma to mrzí. Ani to, ako som rád, že som tu teraz s tebou. Aj keď si to ani nezaslúžim." Hlas sa mu trochu roztriasol, tak som naňho opatrne pozrela. Mal pravdu, vo všetkom, čo povedal. Ale to už späť nikto nevráti. Stačil mi jediný pohľad a vedela som, že sa na nič nehrá. Že mi hovorí pravdu.
Jemne som ho chytila za ruku, na čo na mňa okamžite pozrel. Aj v tej tme som si všimla, že mu trochu sčerveneli oči.
„Aj ty si mi chýbal, Matt." Bolo jediné čo som povedala.
Zrazu sa pred nami zjavil drevený rebrík. Na tvári sa mi automaticky vykúzlil úsmev a Matteo na mňa prekvapene pozrel. Nadvihol obočie a ja som mu prikývla na nevyslovenú otázku. Áno, je to ten istý domček, ktorý si pamätá všetky naše detské tajomstvá.

🙈Okayy, snáď sa vám to páčilo 😅💗 Hrozne nestíham 🙈 Tak sa snažím aspoň ako tak niečo naškriabať..😅 Ale cez týždeň sa snáď polepším❤️😂