Yes or No

10. Kapitola

Dankův pohled:

Jel som pomalu a opatrne, pretože predsa len som mal v sebe alkohol. Šimon sa mi štveral po volante. Chcel sa vrátiť späť, ale ja mu to nedovolil. A tak sa urazil a otočil ku mne chrbtom.

Pozrel som na neho a späť na vozovku. Keď v tom mi Šimonova ruka strhla volant. Pred očami mi prebehol môj život. Potom prišiel len náraz a hlboká temnota.

****

Třeštila mi hlava. A prudké svetlo mi žiarilo do očí. Zakryl som to osvetlenie a snažil si rozmrkat oči, pretože som videl mlhavé. Nedokázal som plne vnímať, nedokátzal som vidieť. V ušiach my pískalo a hlavou mi prešla neuveriteľná bolesť. Sotva som udržal zdvihnutú ruku. Ťažko som oddychoval. Keď v tom to svetlo ustalo a ja pred sebou zbadal obryz postavy. Počul som tlmený hlas. Nedokázal som rozoznať slová. Len som ležal. Zrazu som zacítil ruku na svojom ramene. Ramenom mi prešiel chlad, ktorý postupoval mojím telom ďalej a ďalej. Prešiel mi mráz po chrbte.

Niekto so mnou ľahko zatriasol a ja sa vrátil späť do reality. Okolo mňa sa nachádzali štyri biele steny. Dve postele z ktorých som na jednej ležal. Okolo Pípal prístroje a nado mnou sa skláňala mladá slečna s úsmevom na tvári.

,, Ako sa cítite "

povedala milo.

,, Kde to som? "

,, V nemocnici. "

,, Čo sa stalo? "

,, Vy a váš kamarát ste mali dopravnú nehodu. "

,, Čo je so Šimonom? "

sestrička sa usmiala.

,, Čo je s ním? "

zopakoval som.

,, Je v kóme. Mal vážnejšie zranenie než vy. Hádam, že je váš priateľ? "

,, Čože?! Nie! Nie je. Ako ste na to prišla? "

,, Najskôr ste sa pýtal na neho a nie na seba. Takže máte strach o niekoho koho milujete. "

,, Ste milá a bystrá. Ale on nie je môj priateľ "

hlesnu

,, A ako dlho tu už som? "

,, 5 týždňov. Mal ste veľmi veľký otras mozgu. "

,, A ako dlho tu ešte budem? "

,, Musíme si vás tu nechať na pozorovanie. Takže ešte tak dva týždne. "

,, A môžem sa ísť pozrieť na Šimona? "

,, No. Je m ...!

Než dopovaťala vetu otvoria sa dvere v ktorých stojí muž vysokej, silnejšej postavy. Má okuliare a malé prenikavé zelené oči, ktorými ma a sestričku prebodávať. Dlhý biely plášť mu siaha skoro až na zem.

,, Čo tu robíte?! Nemáte byť náhodou na izbe 709?! "

,, Áno .. Mám .. Len .. Viete .. "

,, Ja som si ju zavolal. "

Vložím sa do rozhovoru.

,, Vy? A na čo? "

,, Urobilo sa mi zle a ona išla okolo dverí a počula ma ako volám o pomoc a tak prišla. "

Zaklamal som a dúfal, že to nespozná.

,, Je to pravda sestrou? "

,, Áno, pane primárovi. "

,, Dobre. A teraz vypadnite. "

Povedal prísne a ukázal na dvere. Sestra z nich pomaly vyšla a než zavrela tak na mňa mrkla. Môj pohľad sa, ale znovu vrátil k primárovi, ktorý sa nado mnou skláňal.

,, Tak pane Štrauch. Pekne ste sa nám tu prespal. Tak by ste mohol vypadnúť. "

Povedal nepríjemným tónom Bol som zaskočený. Ten doktor bol hrozne nepríjemný.

,, Ale veď tu mám byť ešte dva týždne? "

,, A to ste sa dozvedel ako? "

,, Setra mi to povedala. "

,, S ňou si to vyridim později.  Ale späť k vám. Tak, aby ste nepovedal. Tak vás tu necháme týždeň a potom odtiaľ vypadnete. "

posledné slová mi zašepkal do ucha až ma z toho zamrazilo. Otočil sa a zmizol vo dverách.

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Tak dneska jsem měla trochu času tak je tu opět nová kapitola.

Máte už nějaké tipy jak tento příběh skončí ?   :D

>Sherlocia