Zamilovaní na pláži ✔

8

                                ***
                              Rhys
Chvíľu som driemal vedľa nej, ale keď som sa prebudil, pomyslel som si, že bude lepšie, ak odídem. Snažil som sa ju zo seba jemne odtisnúť, no nejako mi to nešlo. A keďže ju nechcem zobudiť a ona má hlavu na mojej hrudi, ruky obmotané okolo môjho pása, prechytil som si ju tak, aby aby som ju mohol odniesť rovno do postele. Trochu sa mi pomrvila v náručí, no keď som ju uložil na matrac, už sa opäť nehla. Prikryl som ju, chvíľu nad ňou ostal stáť a pozoroval ju. Keď spí, je ako anjel, pomyslel som si. Poslednýkrát som ju pobozkal na čelo, chvíľu na ňom zotrval a odišiel z izby.
   V tom sa predo mnou zjavili jej vysmiatí rodičia. Pánovi Vantovi úsmev viditeľne zmizol z tváre. Zložil ruku z manželkinho pleca a zachmúrene sa ma opýtal: ,,Čo tu..."
Nestihol do povedať, lebo som mu skočil do reči: ,,Bol som za Šimonom, ale povedal, že je už unavený, tak ja idem. Dobrú." Povedal som najrýchlejšie, ako som vedel a bez ďalšieho vysvetľovania vykročil na odchod, keď ma zastavila ruka pána Vanta na pleci.
   ,,Nie je už na rande trochu neskoro?"
Pani Vantová drgla do manžela, aby ma nechal, no to on určite nemal v pláne.
   ,,Povedal som, že..." chcel som sa ohradiť, no teraz ma nenechal dohovoriť on.
   ,,Chlapče, mňa nezaujímajú výhovorky, ktoré si si práve vymyslel. Mojej dcéry sa nedotkneš. Ani jednej, ani druhej. Rozumel si?" pohrozil mi a ani pri tom nežmurkol. Prebodával ma prísnym rodičovským pohľadom. Tento pohľad som nikdy nevidel, ale nezľakol som sa. Čo si o mne vlastne myslí? Určite sa s ňou nevyspím hneď v prvú možnú noc, ak hovorí o tom. To je aj na mňa skoro.
Zaujal som pevnú pozíciu a obhajil si svoje: ,,Pane, rozumiem vášmu rozhorčeniu, ale ak ma chcete obviňovať, najprv si zistíte fakty. Ja som vám neklamal a ak sa rozhodnete veriť mi, dajte vedieť. Prajem peknú noc." Poslednú vetu som vyslovil s náznakom irónie v hlase a odišiel. Začul som ešte ako povedal, že žiadny černoch sa nebude dotýkať jeho dcéry. Tak o to mu ide, rasistivi? Nemá právo súdiť ma, pomyslel som si a vybehol hore do svojej izby. V žilách mi koluje toľko adrenalínu, že by som vyliezol aj na vrch Mont Everestu.

Nik nevie, aké to je! Nemať rodičov, nemať nijakú rodinu, nevedieť odkiaľ pochádza. Nevedieť, či ste beloch, róm, či mulat, pretože podľa farby to nemožno jednoznačne vedieť. Nemať nič. Nech ma nikto, doriti, nesúdi, ak si v živote neprešiel tým, čím ja!

Jediný raz! Jeden posratý raz, čo som si doteraz myslel, že láska skutočne existuje. Alebo aspoň niečo, čo sa jej približuje.
Áno, som milovaný. Rôznymi spôsobmi. Vychovávateľky, rehoľné sestry, ktoré sa o mňa starajú, ma ľúbia. Viem to. Ak človek vyrastá bez domova, vie rozlíšiť kto ho má skutočne rád. Jedným znakom je už len to, že sa o mňa vôbec zaujímajú a tí ľudia, čo sa o mňa starajú to určite robia. Deti z domova berú, ako vlastné a zahŕňajú ich nekonečnou láskou - to si na nich najviac vážim. Preto im deti väčšinou neodvrávajú, lebo sú im vďačné, sú skromné a vážia si aj to málo, čo majú.
Mám aj priateľov, ktorí majú rodičov a majú s nimi dobré vzťahy, ale aj takých, ktorí sa s nimi ustavične hádajú a vzájomne si nerozumejú. Ak by som mal mať takých rodičov (alebo oca, ako je Biankin) tak ich radšej nechcem.
Vrátim sa teda k tej láske. Axistuje veľa druhov lások a k jedným z nich patrí aj tá medzi mužom a ženou. Ach, ženy... Komplikovanejšie, než ten najzložitejší stroj sveta.
Nie som nijaký extra romantik, božechrán, alebo niečo také ako ženy, že rozjímam nad každým pekným slovom, ktoré mi opačné pohlavie povie a vkuse potrebujem nejaký vzťah. To nie. Prečo si občas neužiť aj bez toho? Bože, kde na tie ženy berú čas? Čas a kde to skladujú? Veď by mi od toľkých myšlienok praskla hlava.
Takže, vrátime sa k tomu, že nie som veľký romantik, ale občas nad nimi musím rozmýšľať. Mám za sebou pomerne veľa vzťahov, ale ani pri jednom by som to nemohol opísať ako roztrasené kolená, potiace sa dlane, alebo prudké búšenie srdca ako vo filmoch (áno, priznávam zopár som ich videl).
Ale pri nej je to iné, dočerta. Pri nej to je presne také. A ešte krajšie. Ale môže to byť láska? Veď sa poznáme iba pár dní.
Láska...
Divné slovo. Také... také príliš zamilované na mňa.
Ale toto ma sere, že keď človek poriadne zaľúbený ani nie je, nič mu nebráni v tom, aby mal vzťah, ale keď konečne je, jej otec by vám aj hlavu odtrhol, len aby som sa knej nepriblížil.
A prečo?
Pretože som čierny.
To fakt toto povedal?
Zas ma chytá zlosť. Veď som iba viac opálený. Doriti, ten sa chytí aj tej najfatálnejšej veci, ktorú môže použiť, aby som sa s ňou nemohol stretávať.
Ach, bože už dosť. Veď som ako žena.
_________________________________________
Tak, je tu ďalšia časť. Dúfam, že sa vám bude páčiť. ☺