Zamilovaní na pláži ✔

9

                                ***
Celý deň ho vyhľadávam, celý deň mi oči zabiehajú iba k nemu. Stretávam ho takmer na každom kroku. Občas sa po ňom snažím hodiť nejaký ten úsmev. Ale márne. Bože, ako ma len ignoruje.
Ach, aká som len hlúpa. Nemala som sa na ňho vrhať, možno je to na ňho priskoro. A možno sa mu to vôbec nepáčilo. A ja ťava, sa ho ešte spýtam, prečo prestal. Som taká hlúpa. Hlúpa nadržaná ťava.
Nadržaná? Som nadržaná? Inokedy by som určite povedala, že nie. Ale teraz... ach. Keď ho vidím v tých ružových plavkách najradšej by som mu ich strhla. Dotýkala by som sa jeho vypracovaného tela, hladila by som ho tam, kde som sa predtým nedotýkala žiadneho muža, vybozkávala mu každučký milimeter jeho tela a strácala sa v jeho perách. Och, už pri tej predstave sa mi rozvibrovalo celé vnútro a nohavičky mi akosi zvlhli.
Prečo mi to robí? Prečo sa na mňa ani len nepozrie? Nepáčim sa mu? Neviem sa bozkávať? To snáď nie. Ale aj keby. Radšej nech mi to povie, než aby som sa utápala vo svojich márnych myšlienkach.
Počkať.
Pozrel sa.
Myslela by som si, že nie, ale fakt sa nám na sekundu stretli pohľady. Chrbtom a jednou nohou je opretý o stenu hotela, v ruke pohár s nejakou tekutinou a rozpráva sa s Maxom.
Zas.
Zas sa na mňa pozrel. Rýchlo som odvrátila pohľad. Vždy keď sa trochu otočím, periférne vidím, ako sa jeho hlava vytočí mojím smerom. Prečo to, došľaka robí? Celý deň ma ignoruje a teraz, ku koncu dňa, keď sa blíži ôsma hodina, mi opätuje každý druhý pohľad.
Nohy sa mi pohli. Kráčam jeho smerom. Čo to stvarám? Mozog mi hovorí, aby som zastala, ale zbytok môjho tela ho odmieta poslúchať. Zastala som priamo pred ním. Očami som sa zavŕtala do tých jeho a ani som neklipla. Prebodávam ho pohľadom.
   ,,Ahoj!" pozdravila som ho rozhode a Maxa si vôbec nevšímala. Rhysovi lietal pohľad po okolí, potom ním zastavil na Maxovi. Z môjho hlasu vycítil napätie, ktoré som sa snažila zakryť a pohľadom ho požiadal, aby odišiel. Keď už bol preč, Rhys si odkašľal. ,,Hm, ahoj."
Znelo to skôr ako otázka.
Moje oči ho neprestávajú prepaľovať. Prečo nič nevraví? Ahoj? To je všetko, čo mi k tomu povie? Myslela som, že mu to dôjde a že sa aspoň ospravedlní. Alebo, že je aspoň natoľko chlap, aby mi to vysvetlil. Viem, že ma videl. Robí mi to náročky. Ale prečo? Dobre, skúsim to inak: ,,Prečo ma celý deň obchádzaš? Dobre vieš, že o seba celý deň zakopávame."
   ,,Fakt?"
   ,,Nerob zo mňa blbú."
Zahľadel sa mi do očí, pohár položil na hrubý okraj črepníka s nejakou veľkou ružovou kvetinou, chytil ma za plece a vtiahol hlbšie do tieňa hotela, kde je priestor na skladovanie slnečníkov a ležadiel. Nechcel, aby našu ďalšiu výmenu názorov počul každý okoloidúci.
   ,,Bianka ja..." Vždy, keď takto niekto začína svoju vetu, nie je to dobré znamenie. Radšej to nechcem počuť.
Skočila som mu do reči: ,,Ak sa chceš vyhovárať, láskavo to vynechaj a rovno mi povedz, že ma nechceš, že sa ti nepáčim alebo som škaredá."
   ,,Preboha, nie," zasmial sa, ,,ako si vôbec môžeš myslieť, že si škaredá?" Rukou mi vošiel do vlasov a za ucho mi zastrčil zatúlaný prameň vlasov. Automaticky mi naskočili zimomriavky a prebehli po celom tele, od miesta, kde sa ma dotkli jeho prsty, až po končeky nôh. Rhys prižmúril oči, akoby premáhal sám seba a na krku som pocítila jeho teplý dych. Ach, bože. Zas je tak neskutočne blízko. Moje srdce si vytvorilo nový rýchlejší rytmus. Zahryzla som si do pery. Rhys si oprel čelo o moje a ja som potichu vzdychla.
   ,,To už nikdy nehovor," prehovoril a jeho ruky mi spočinuli vzadu vo vlasoch s palcami pred ušnými lalôčkami. Prikývla som.
   ,,Si tá najkrajšia bytosť akú som kedy videl," vzdychol a pokrútil hlavou. Nie preto, že to nie je pravda, ale preto, že je v tom niečo iné. Vidím mu to na očiach. A ja chcem vedieť čo.
   ,,Bože, si taká krásna. Súmerná tvár, nádherné vlnité vlasy a tie krivky... ani nevieš, ako veľmi sa musím zdržiavať, aby som ťa tu hneď teraz nevyzliekol."
Jedným palcom ma pohladil po líci. Prepána, zošaliem z neho, ak ma hneď teraz nepritlačí o túto stenu a vášnivo ma nevybozkáva. Ani netuší, ako rada by som prijala jeho nezdržiavanie sa.
   ,,Ale nemôžem," pošepol mi do ucha a bez ďalších slov odišiel. Chvíľu som len nehybne stála. Potom som sa so zatvorenými očami oprela o stenu a zosunula sa po nej na zem. Tvár som si skryla do dlaní. V hlave mi dookola zneli jeho slová. Ako by veľmi chcel, ale nemôže. Ale prečo? Niečo sa deje. Pochopila som, že na vine nie som ja. Je v tom niečo iné.
Dlho som nad tým rozmýšľala, ale ani po dlhých minútach som na nič neprišla. Neviem, ako dlho som tam ešte sedela...