Piáno pre Jakuba (Dočasne pozastavené)

4.

Na druhej strane linky zavládlo ticho. Matej chvíľu premýšľal, než konečne prehovoril.

„Vymyslel si to dobre,“ pochválil napokon mladíkov nápad. „Ak mám byť úprimný, mne by také riešenie asi nenapadlo.“

„To vieš, ja keď niečo chcem, tak si za tým idem,“ šepol Jakub. Padol mu obrovský kameň zo srdca. Keď Matej tak dlho mlčal, začínal mať strach, že to svojím návrhom prestrelil, že ho pošle do čerta.

„Všimol som si,“ spomenul si druhý muž na rannú nečakanú návštevu u seba v kabinete. Páčilo sa mu, že na to, ako Jakub pôsobil zakríknuto a hanblivo, je v podstate veľmi cieľavedomý. Presne ako on sám. A za tých pár týždňov urobil pokroky aj v jeho prítomnosti. „A myslím, že viem, ako spojíme príjemné s užitočným.“

„Naozaj?“

„Kedy máš ďalšiu skúšku?“

„V piatok, ale to je maľba, tá bude v pohode. Budúci týždeň to bude tvrdšie. V pondelok morfológia a v piatok komunikácia v anglickom jazyku.“

„No, máš toho síce dosť takto naraz, ale verím, že to zvládneš. S komunikáciou ti rád v týždni pomôžem a –“

„Morfológiu by si ma mohol vyskúšať.“

„Neprerušuj ma. Chcel som ti navrhnúť, že ak by si sa ju naučil do soboty, môžeš prísť na víkend ku mne.“

„To by bolo –“

„Ale upozorňujem ťa, že čo sa týka príprav na skúšku, nebývam tvrdý iba na seba.“

„Je mi to jasné,“ vzdychol Jakub pri predstave toho, čo ho čaká. „Ale potrebujem ich urobiť na prvýkrát, tak snáď tú tvoju tyraniu prežijem v zdraví.“

Matej sa zasmial. Bolo očividné, že Jakub bol pre to, aby mohol byť s ním, schopný urobiť čokoľvek. Svojím spôsobom bol za to rád. „Tak sme dohodnutí,“ ozval sa po chvíli. „V piatok po skúške mi dáš vedieť, ako si na tom s morfológiou a dohodneme sa. Dobre?“

„Môže byť,“ zívol Jakub, zavŕtavajúc sa pod perinu. „Budem sa tešiť.“

„Ale teraz už padaj spať, mal si toho dnes veľa.“

„Veď už takmer spím,“ zamumlal unavene. „Tak dobrú noc.“

„Dobrú noc, zlato. Dobre sa vyspi.“

***

„Pán kolega?“ ozvalo sa Matejovi za chrbtom, práve keď už stál vo dverách a chystal sa opustiť zborovňu. Mal za sebou náročný a vyčerpávajúci deň a jediné, po čom túžil, bolo ísť domov, uvariť si kávu a v pohodlí svojej obývačky si vyložiť nohy na stôl a odpočívať. Naozaj chcel tak veľa, mať konečne pokoj? Zastal uprostred kroku, zhlboka sa nadýchol a otočil sa, hľadiac do tváre Voldemorta, ako učitelia s obľubou prezývali Petra Seleckého, telocvikára a fyzikára v jednej osobe.

„Áno, Peter?“ oslovil ho, dúfajúc, že ten rozhovor nebude trvať dlho. Vidiac však jeho postoj a výraz tváre, pochopil, že to, o čom s ním chce hovoriť, sa mu asi páčiť nebude. „Deje sa niečo?“

„Ako sa to vezme,“ uškrnul sa muž. „Len vám chcem oznámiť, že zajtra za mňa suplujete u chlapcov telesnú.“

„Čože?“ Šokovane vytreštil oči a oblial ho studený pot. On, totálne drevo, postrach všetkých niekdajších telocvikárov, má zastupovať telesnú? Jedinú voľnú hodinu, čo v ten deň má? To musí byť zlý vtip. „To nemyslíte vážne, však?“ hystericky sa zasmial. Zároveň si však uvedomoval, že Peter nemal dôvod si z neho uťahovať. O to bola celá tá situácia absurdnejšia.

„Riaditeľ povedal, že vy jediný ste zajtra tú hodinu voľný, takže tak,“ mykol Voldemort plecom. „Ale nebojte sa, Matej, nie je to nič hrozné. Sú to malí chlapci, s nimi problémy nebývajú. Len ich naučíte šplhať po tyči.“

„Nie. To nejde. To bude prepadák. Nikdy som nevedel šplhať. A vôbec, ja a telesná –“ jachtal, úplne vyvedený z miery. Čokoľvek iné by odsuploval, dokonca aj výtvarnú – a to kresliť nevie –, len telesnú nie.

„Tak v tom prípade by ste mali začať trénovať. Kľúče od telocvične sú na mojom stole,“ prehlásil Voldemort s vážnou tvárou, no v hnedom pohľade pobavene iskrilo. „Alebo viete čo? Nebudem vás trápiť. Vyberte jedného chlapca, nech dá ostatným rozcvičku a potom nech si zahrajú futbal. Stačí, keď ich nejako rozdelíte do družstiev, oni si už poradia. A pokiaľ by robili problémy, pár kolečiek okolo telocvične ich spoľahlivo upokojí.“

„No dobre,“ porazenecky prikývol. „To zvládnem. A čo je to vlastne za triedu?“

„Štvrtáci.“

No zbohom, zavyl v duchu. Toto bude viac než len prepadák.

„Ale, Matej, ty to zvládneš,“ zašepkal mu po Petrovom odchode do ucha afektovaný hlas kolegyne Kropáčkovej. „Si predsa šikovný. S takým telom pre teba telesná nemôže byť problém.“

„Daj mi pokoj, Zdena,“ zašomral a zúfalo si pomyslel, že naozaj nemá svoj deň. Ako keby nestačilo, že mu od rána išla vybuchnúť hlava a učil vkuse bez prestávky. Najprv ho vytočilo niekoľko drzých ôsmakov, potom prišla tá jóbovka ohľadom zastupovania a teraz toto. Tá ženská bola ako zlý sen. Neustále ho obliehala a využívala každú príležitosť, ako sa mu votrieť do priazne. „Nemusíš mi tu skladať zbytočné komplimenty. Už som ti povedal, že nemám záujem.“ Chcel sa popri nej prešmyknúť ku dverám, no Kropáčková bola rýchlejšia. Zatarasila mu cestu vlastným telom. Iní muži by pri pohľade na jej kypré tvary a bujné poprsie neváhali a zapredali aj dušu samotnému diablovi, ale v Matejovi to akurát vyvolávalo znechutenie. Od kolegov vedel, že nebol jediný, na koho to kedy skúšala. Bolo verejným tajomstvom, že sa snažila zbaliť každého nového kolegu. Na veku a stave nezáležalo. Sama bola niekoľko rokov šťastne vydatá a povyrážaním s inými mužmi si spestrovala nudný učiteľský život.

„Ale no tak, nebuď hneď vzťahovačný, veď od teba tentoraz nič nechcem,“ nevinne zamrkala a nenápadne si stiahla blúzku o niečo nižšie, aby tak viac odhalila svoj dekolt.

Ten pohľad už dôverne poznal. „Samozrejme, a preto ma tu tak okato balíš. Ale máš smolu, ja som zadaný,“ prvýkrát verejne priznal svoj vzťah.

Kropáčkovej takmer vypadli oči z jamôk a sklamaný výraz sa nedal prehliadnuť. „Vážne?“ opýtala sa neveriacky, akoby dúfala, že si z nej len uťahoval. „A odkedy? Ešte som ťa so žiadnou nevidela,“ naoko sa zaujímala.

Ani neuvidíš. „To ťa nemusí zaujímať,“ neúprimne sa usmial. „Na rozdiel od teba si svoje súkromie vážim a neprepieram ho medzi kolegami. A teraz, prosím ťa, odstúp, chcem ísť domov, mám za sebou ťažký deň.“ Už mal toho vážne plné zuby. Chytil Zdenu za rameno, odstrčil ju od dverí a vyšiel na chodbu. Ak by tam v jej spoločnosti zotrval čo i len sekundu navyše, nemuselo by sa to pre ňu skončiť dobre.

„Bastard,“ zasyčala, prepaľujúc nenávistným pohľadom Matejov odchádzajúci chrbát. Ako si to mohol dovoliť? Urazil ju. Jeho ostré slová sa do nej zabodávali ako malé ihličky. Zvlášť nepríjemné bolo to, že v zborovni bolo ešte stále niekoľko kolegov a zvedavo natŕčali pri ich výmene názorov uši. „Toto oľutuješ, hajzel. Na teba si ešte posvietim.“