Piáno pre Jakuba (Dočasne pozastavené)

11.

Jakub sedel v tureckom sede na krémovom gauči, na nohách položené materiály na nadchádzajúcu skúšku, a hoci do toho každú chvíľu hľadel, v skutočnosti takmer nič z napísaného nevnímal. Myšlienkami bol úplne inde, pri piáne pod oknom, ktoré priťahovalo jeho pozornosť od prvej návštevy tohto bytu. Hypnotizovalo ho a lákalo tak ako snáď doteraz žiadna iná vec.

Keď sa mu konečne podarilo od piána odtrhnúť pohľad, krátkom nahliadol do poznámok na komunikáciu, no opäť sa nedokázal prinútiť učiť sa. Nenápadne sledoval Mateja, ako sa trpezlivo venuje jeho bratovi, ktorý bol v ten deň úplne mimo formy. Matej ho pred malou chvíľou už po niekoľkýkrát zastavil, keď zahral zlý tón a vysvetlil mu jeho chybu.

„Miško, asi to dnes necháme tak," vzdychol si napokon, po necelej polhodine ako vôbec začali, vidiac, že chlapec je úplne nesústredený a nepozorný. „Deje sa niečo? Si nejako mimo. Stalo sa niečo v škole?"

Miško pokrútil hlavou. „Nie, nič sa nestalo, len som unavený a veľmi hladný," zahanbene zašepkal. „Nedokážem sa sústrediť."

„Prečo si nepovedal hneď, že si unavený?" pokrútil Matej hlavou a zobral mu z rúk flautu. Odložil ju Miškovi do ruksaka a pohybom ruky mu naznačil, aby si sadol do kresla. „Nemuseli sme sa tu zbytočne trápiť. Mohol si ostať doma a oddýchnuť si. Nehneval by som sa."

„Ale keď ja som chcel prísť... Nevedel som, že ma ešte aj rozbolí hlava."

„Čože? Bolí ťa hlava?" zvolal Jakub a pozorne sa na brata zahľadel. Vystrašilo ho to. Bol zaňho zodpovedný, neprežil by, ak by sa mu niečo stalo. Ešte mal v živej pamäti, ako ho mama pred pár dňami vyľakala.

„Hej, trochu, ale -"

„Zabudol si, čo sa ti v nedeľu stalo? Musíš si dávať pozor. Prečo si mi nepovedal, že - "

„Jakub, upokoj sa," vstúpil do toho Matej, keď si všimol, že Miško má slzy na krajíčku. „Slabá bolesť hlavy ešte nič nemusí znamenať. Miško si zrejme len potrebuje oddýchnuť. Dnes toho naňho v škole muselo byť dosť," zamračil sa, vidiac, aký je chlapec bledý. „Miško, koľko si toho dnes vypil?"

„Veľa nie," pripustil chlapec po chvíli. „Nevypil som ani ten čaj, čo mi Kubo urobil na desiatu."

„Prečo?" naježil sa Jakub. „Načo som ti ho potom robil?"

„Nemal som čas," bránil sa Miško a fňukol. „Som týždenník, ledva som mal čas sa cez veľkú prestávku najesť!"

„Jakub!" Matej už zvýšil hlas. „Takto mu vôbec nepomáhaš," vyčítavo sa naňho zahľadel a keď Jakub urazene stíchol, obrátil sa späť ku svojmu žiakovi. „Tak to sa potom nedivím, že ťa bolí hlava. Dám ti minerálku, napiješ sa, chvíľu si tu oddýchneš a potom ťa Jakub vezme domov, dobre?"

„Uhm."

„A pokiaľ si veľmi hladný, môžem ti niečo ponúknuť. Náhodou som bol dnes na nákupe a mám plnú chladničku," usmial sa.

Miško sa zahanbene ošil. Cítil sa tak trápne. Nemôže predsa uňho jesť. Už to, že chodil k svojmu učiteľovi domov, bolo divné, ale jesť uňho? „To nemusíte, pán učiteľ," vyhŕkol. „Vydržím domov." 

Matej odrazu dostal nápad. „Alebo," preniesol tajomne,  „mám v mrazničke pizzu a zmrzlinu. Čo keby sme si všetci traja urobili takú menšiu párty?"

Miškove rozžiarené oči boli pre Mateja dostatočnou odpoveďou.

***

„Nemusel si byť naňho taký nepríjemný," vyčítal Matej Jakubovi, keď si Miško pred odchodom domov odskočil na záchod. „Videl si, ako sa tváril?"

„Ja viem," vzdychol Jakub. „Bolo mi ho ľúto. Ale vyplašil ma."

„Úplne ti rozumiem," prikývol Matej a pohladil Jakuba po chrbte ruky. „Ale nabudúce sa skús trochu viac kontrolovať. Miško je citlivý chlapec."

„Bez teba by som to asi nevedel... Je to môj brat, poznám ho najlepšie," zlostne zavrčal, nahnevaný na Mateja, že ho poučuje, no vzápätí svoje slová oľutoval. Matejove črty tváre stvrdli a jeho typický úsmev sa vytratil. Pochopil, že prestrelil. No ako vrátiť späť už vyslovené? „Jéžiš, prepáč, Matej, tak som to nemyslel," okamžite sa začal ospravedlňovať a chytil muža za ruku. „Som nervózny zo skúšok, mám toho učenia plné zuby... Prepáč, že si vylievam zlosť na tebe," zašepkal a chcel ho objať, no to sa už v obývačke objavil Miško.

„Som hotový, môžeme ísť," nervózne sa usmial, zmätene preskakujúc pohľadom z učiteľa na brata. „Som už veľmi unavený."

„Jasné," zamumlal Jakub a neochotne sa od Mateja odtiahol. Zobral z vešiaka v predsieni bundu, z peňaženky vylovil potrebný obnos peňazí a podal ich Matejovi spolu s tichým ospravedlním.

Keď prišli k autu, poslal Miška sadnúť si. Potreboval byť ešte chvíľu sám, upokojiť svoje zmätené myšlienky. Vstrebať to, čo sa práve stalo na treťom poschodí neveľkej bytovky. Bol si vedomý toho, že na Mateja vyskočil neprávom. Matej predsa nemohol za to, že bol nervózny, pretože toho bolo naňho veľa, že mal stres zo skúšok a z nedostatku dotykov s ním. Vytiahol si z vrecka bundy škatuľku cigariet, obľúbený zapaľovač a jednu si zapálil. Ako tak stál opretý o kapotu auta, užíval si svoje nikotínové opojenie, zahľadel sa na Matejove okná a premýšľal. Mrzelo ho, ako sa k Matejovi správal a najradšej by to okamžite napravil. Ale ako? Nemôže predsa Miška nechať samého v aute a vrátiť sa späť. Bolo by to nielen podozrivé, ale predovšetkým nebezpečné. Chvíľu predtým, než cigaretu zahasil, dostal nápad. Ale najprv musí odviesť Miška domov.

„Miško?" otočil sa dozadu za bratom, keď si sadol za volant. Chlapec sedel pripútaný na svojom sedadle so zatvorenými očami.

„Uhm?" Miško otvoril oči a unavene si ich pretrel. 

„Myšiak, prepáč, že ťa otravujem, ale než prídeme domov, chcem ti povedať niečo dôležité. Mrzí ma, ako som sa k tebe u Mateja správal. Nechcel som byť na teba taký hnusný, ale som nervózny zo skúšok a vyľakal si ma, keď si spomenul, že ťa bolí hlava. Prepáč."

„Nehnevám sa," zamumlal Miško. „Viem, že si mi chcel dobre. Len už poďme domov, lebo tu fakt zaspím," zívol. 

„Samozrejme, vaše želanie je mi rozkazom," zažartoval Jakub na odľahčenie situácie a naštartoval. „Ale jednému nerozumiem," zamyslel sa, keď z malého parkoviska zamieril na cestu. „Ako to, že si bol taký hladný, keď v škole chodíš na obedy?"

„Mali sme mliečnu polievku a pečienku, to neznášam," znechutene sa zaškľabil Miško. 

„Chápem," prikývol Jakub. To všetko vysvetľovalo. Školské mliečne polievky boli a vždy budú hnus. A pokiaľ sa za tie roky, čo vyšiel on zo školy nezmenili kuchárky, nepochyboval o tom, že ani tá pečienka nestála za nič. „Ale mohol si povedať, že si hladný, než sme išli k Matejovi. Bol by som ťa na tú pizzu pozval ešte pred hodinou."

„Náhodou, bolo to super, tá akože párty," spokojne sa usmial Miško. „Matej je úžasný."

Tak to teda je. A ja som sa správal ako debil, smutne si pomyslel Jakub a v zamyslení si takmer nevšimol červenú na semaforoch. Na brzdu dupol na poslednú chvíľu, tesne pred priechodom pre chodcov.

„Ty, Kubo, môžem sa ťa niečo opýtať?" vypálil po chvíli ticha Miško. Jakub v spätnom zrkadle videl, ako usilovne premýšľa a z bratovho pohľadu a tónu, akým to vyslovil, nadobudol nejasný pocit, že pôjde o niečo, čo sa mu zrejme nebude páčiť. 

„Uhm," zamumlal.

„Čo je medzi tebou a pánom učiteľom Matejom?"