Piáno pre Jakuba (Dočasne pozastavené)

28.

„Musel som odtiaľ ujsť. Keby som to neurobil, ktovie, čo by so mnou teraz bolo."

Jakub hľadel na Mateja a v hlave mu šrotovalo. Čo také sa muselo stať, aby Matej musel odniekiaľ ujsť? Prepadol ho nepríjemný pocit a jeho srdce zvierala železná päsť.

„Ako to myslíš? Začínam sa báť. Čo si vyviedol?"

„Neboj, nikoho som neokradol, ani nezabil," snažil sa napätú situáciu zľahčiť Matej. Sadol si k Jakubovi na posteľ a zovrel jeho dlaň vo svojej. Nechcelo sa mu o tom rozprávať, ale vedel, že to Jakubovi dlhuje. Bolo voči nemu fér, aby o tom, čo predchádzalo jeho úteku z rodiska vedel. Veď, čo ak ho to raz dobehne? To už by sa potom vysvetľovalo ťažko. Koniec koncov, Jakub mu tiež povedal o svojich problémoch s otcom. „Prosto išlo o to, že som sa zoznámil s jedným chalanom. Veľmi milý chlapec, neskúsený, zrejme sa ešte stále hľadal. Chvíľami som mal z neho pocit, že si svojou orientáciou nie je úplne istý. Učil sa však veľmi rýchlo. Chodili sme spolu niekoľko mesiacov a bolo nám spolu dobre. Až kým... Kým som nezistil, že je to syn jedného vplyvného muža v meste. Vtedy sa začalo peklo."

„Jeho otec ťa vydieral?"

„Dá sa to tak povedať. Keď sa o nás dozvedel, strašne zúril. Doslova reval, že z jeho syna nikto buzeranta robiť nebude a podobné nie veľmi lichotivé veci. A Oliver tam len sedel v kúte ako kôpka nešťastia a všetko to musel počúvať. Bolo to hrozné. A potom mi dal na výber. Buď dám jeho synovi pokoj a zmiznem z mesta, alebo sa postará o to, aby som ako učiteľ skončil. Nielen v Bystrici, ale úplne."

„Tak si sa s ním rozišiel?"

„Strašne nerád, ale musel som. Bola to jediná cesta, ako neprísť o prácu úplne. Viem, že ten parchant by toho bol schopný. A Oliver to chápal, aj keď... Viem, že to preňho nebolo vôbec ľahké."

„Koľko mal rokov?" hlesol Jakub, Snáď sa Matej nezaplietol s niekým veľmi mladým, to by bol dostatočný prúser aj bez toho, že bol dotyčný nepriznaný gay.

„Dvadsať, ako ty teraz."

Jakub od prekvapenia vyvalil oči. „A to si nechal kecať do vzťahu?"

„Zjavne áno. Ver mi, jeho otca by si si pohnevať nechcel. On by ho bol schopný vydediť, vyhodiť na ulicu, možno mu aj ublížiť, pokiaľ by ho neposlúchol."

„Mafiánsky kretén."

„Dlho som váhal, či riskovať a vzoprieť sa, alebo stiahnuť chvost a zbabelo ujsť. Ale vzhľadom na to, že ten muž sa neštítil ubližovať ani vlastnej rodine, som sa nakoniec rozhodol pre druhú možnosť. Dal som výpoveď na škole, kde som učil, na internete našiel prvú umeleckú školu, kde hľadali učiteľa klavíra, zbalil si veci a už ma nebolo. Nikto sa nikdy nedozvedel pravú príčinu môjho odchodu, iba moji rodičia tušili, že to bolo kvôli mojej orientácii. Dlho mi nevedeli prísť na meno, keďže ani oni do tej chvíli netušili, že som gay a nevedeli sa s tým zmieriť. Neskôr sme si to vyjasnili, ale stále sa nevedia zmieriť s tým, že nebudú mať vnúčatá. Ale s tým ja, bohužiaľ, neurobím nič, pokiaľ sa nezmení naša legislatíva."

„To ma mrzí," zamumlal Jakub. „A Oliver? Si s ním ešte v kontakte?"

Matej smutne pokrútil hlavou. „Otec mu hneď v ten deň zmenil číslo a vymazal mu môj kontakt. Aj keby som chcel, nemám ho ako kontaktovať."

„A čo sociálne siete?" opýtal sa Jakub s malou dušičkou. Čo ak to Matej skúsi a on ho stratí?

„Ja a sociálne siete?" zasmial sa Matej. „Veď ani svoj facebook takmer nepoužívam. A v tej dobe som ho ani nemal, zriadil som si ho až po príchode do Trnavy a... Nechcel som pokúšať osud a myslím, že aj tak by som ho nenašiel, pretože ocko isto myslel na všetko," dodal so znechutením.

Jakub vycítil, že Matej na Olivera ešte celkom nezabudol, no zároveň dúfal, že to obdobie je už za ním. Napriek tomu sa to musel opýtať. „A... myslíš naňho ešte niekedy?"

„Načo by som to robil? Mám teba, nemám dôvod myslieť na svojich bývalých."

Na Jakubovej tvári sa rozlial spokojný úsmev. Stúlil sa Matejovi do náručia a šťastne ho pobozkal.

***

Prebudil ho Matejov budík nastavený na šiestu ráno. S tichým zakňučaním otvoril oči a drgol do muža vedľa seba. „Matej, budík... Vypni ho, prosím."

„Uhm?" zamumlal Matej, natiahol sa k mobilu a popamäti to prekliate zvonenie vypol. „Dobré ránko," unavene sa usmial a pritiahol si Jakuba k sebe. „Vyspal si sa dobre?"

„Bolo už aj lepšie," priznal Jakub, „ale s tebou sa mi spí vždy dobre. Ale ja dnes nešoférujem niekoľko hodín vkuse. Dúfam, že ty si vyspatý dosť."

„Vieš dobre, že nie som ranné vtáča," zívol muž, „najradšej by som tie dve chýbajúce hodiny dospal. Ale studená sprcha a silná káva to spraví. A nebudem šoférovať vkuse, urobím si minimálne jednu pauzu, neboj."

„Tak ja ti teda urobím tú kávu," usmial sa Jakub a vyliezol z postele. „Ty si zatiaľ daj tú sprchu."

„Si zlatíčko, o chvíľu som pri tebe."

„Ty si pripravil aj raňajky?" Matej prekvapene zastal uprostred kuchyne a preskakoval pohľadom z Jakuba na stôl, na ktorom stáli dva taniere s praženicou a dve šálky silnej kávy.

Jakub sa škeril od ucha k uchu a keby mohol, od pýchy vyrastie aspoň o pol metra. „Som rád, že moje prekvapenie vyšlo," usmieval sa. „Dobré raňajky sú totiž základom úspešného dňa, vieš?"

„No ja viem aj o niečom inom," zašomral si Matej popod nos, no Jakubovi jeho poznámka neušla. Slabo očervenel a hryzúc si spodnú peru, pristúpil k Matejovi, objal ho a zahľadel sa mu do očí.

„Aj to raz bude, neboj." A možno už veľmi skoro.

***

Nervózne sa prechádzal po izbe ako hladný lev v klietke a pohľadom neustále hypnotizoval telefón. Už dávno sa mu mal Matej ozvať z Bystrice. Ak boli jeho prepočty správne, mal tam doraziť pred hodinou a pol. Napriek tomu sa stále neozýval. Nedokázal sa na nič sústrediť, pokiaľ nevedel, čo sa deje. Či sa len Matej niekde cestou zdržal, alebo sa mu, nedajbože, niečo stalo. To by neprežil. Určite sa o chvíľu ozve.

Nakoniec to nedokázal dlhšie vydržať a musel si ísť zapáliť. Na chladnom januárovom vzduchu na chvíľu prišiel na iné myšlienky, no keď sa vrátil dnu, opäť sa v ňom ozval červík pochybností. Je v poriadku?

Už-už držal mobil v ruke, keď mu zapípala esemeska. Práve som zaparkoval pred domom. Som okej, prepáč za to čakanie. Pred Zvolenom bola havária, museli sme dlho čakať. Ozvem sa neskôr. M

Jakubovi padol kameň zo srdca. Všetko bolo v poriadku. Pokojne sa môže pustiť do školských povinností. Už to zvládne.

***

Na dvere Jakubovej izby sa ozvalo zaklopanie. O chvíľu strčil do dverí hlavu Miško. „Kubo, môžem si od teba zobrať jeden náčrtníkový papier? Máme na úlohu nakresliť ilustráciu k jednému príbehu v čítanke."

„Jasné, pokojne si zober, sú v stole, v prvom šuplíku," neprítomne zamumlal Jakub, snažiac sa prelúštiť drobné nečitateľné písmo spolužiaka Martina. Jeho poznámky z teórie a praxe sekundárneho vzdelávania, boli na rozdiel od tých Jakubových dostatočne podrobné, no stálo ho veľa úsilia rozlúštiť tie čarbanice. Preto si vôbec neuvedomil, čo mu hrozí, keď nechá Miškovi voľný prístup k jeho šuplíku.

Miško sa chvíľu prehrabával v množstve papierov, hromžiac, že sú tam všetky pokreslené a nič čisté, keď odrazu stíchol a vyjavene hľadel na obrázok ležiaci na úplnom spodku šuplíka.

„A toto je čo?" prekvapene vypískol. „Kubo, prečo si nakreslil teba a pána učiteľa Mateja?"

A/N:

Fakt sa teším na Kubove vysvetľovanie 🙃

Užite si nedeľu 😘😘