Piáno pre Jakuba (Dočasne pozastavené)

15.

Piatkové ráno nemohlo pre Mateja začať horšie. Zobudil sa neobvykle unavený, s kruhmi pod očami a náladou na bode mrazu. Polovicu noci sa prevaľoval a márne sa snažil zaspať, nedobrovoľne počúvajúc hlasnú hádku od susedov. Keď sa mu to napokon podarilo, prenasledovali ho divoké sny, v ktorých v hlavnej role vystupovala jeho otravná kolegyňa.

„Príšerný sen," mumlal si popod nos, keď neochotne opustil pohodlie vyhriatej postele a mieril do kúpeľne.Tá prekliata ženská mu snáď nikdy nedá pokoj.

V momente, ako mu tá myšlienka preletela hlavou, prepadlo ho zvláštne, neblahé tušenie, že ten deň nedopadne dobre. Snažil sa ho odohnať, nemyslieť naň, bohužiaľ, neúspešne. Ten pocit ešte viac umocňoval fakt, že ho čakala exkurzia s ôsmakmi, jeho triedou, ťažko zvládnuteľnou aj pre oveľa skúsenejších kolegov.

Vôbec sa mu na ňu nechcelo. Jediné, po čom v tej chvíli túžil, bolo vrátiť sa do postele a môcť dospať prebdené hodiny. Nie sa trmácať na exkurziu do Bratislavy s bandou drzých puberťákov, ktorí javili záujem o všetko možné, len nie o školu. Aj keď nemal ísť sám, mal z toho stres už od včera. S druhou triedou mal ísť Peter Selecký, ktorý bol síce fajn chlap, no každý z nich fungoval na inej vlnovej dĺžke, s inými záujmami a okruhom kolegov, s ktorými našli spoločnú reč. No stále to bola lepšia možnosť, ako ísť s nejakou kolegyňou. Nedajbože Kropáčkovou. Posledný týždeň doňho neustále dobiedzala, už bola s tou svojou otravnou falošnou milosťou vážne neznesiteľná.

Unavene si zívol a opláchol tvár studenou vodou. Nedalo sa nič robiť. Riaditeľka poverila ísť s ôsmou bé jeho, nuž mu nezostávalo nič iné, len zaťať zuby a čeliť tomu, čo ho čakalo. Snáď ho silná káva aspoň trochu postaví na nohy.

Matejove neblahé tušenie sa ukázalo správne vo chvíli, ako vstúpil do zborovne, aby si prebral potrebné materiály k výletu a dohodol organizačné záležitosti. No namiesto kolegu Seleckého ho tam čakalo nemilé prekvapenie.

„Ahoj, Matej," sladkým hlasom ho oslovila Zdena Kropáčková, posledná osoba, ktorú v ten deň plánoval stretnúť. Pri spomienke na nedávny sen sa znechutene otriasol. Zhlboka sa nadýchol aby nevybuchol a čo najmilšie, snažiac sa zachovať profesionalitu, sa nasilu usmial, snažiac sa jej čo najrýchlejšie zbaviť.

„Čo chceš, Zdena? Nemám veľa času, musím nájsť Petra a -"

Ani ho nenechala dohovoriť. „Nastala taká menšia zmena," oznámila mu so širokým úsmevom, pri ktorom okamžite vytušil problém. „Voldemort volal, že je chorý. Celú noc mal horúčku, dnes ide k lekárovi. Na tú exkurziu idem s tebou ja."

Matej zalapal po dychu a vytreštil oči. „To... nemyslíš vážne," vydesene krútil hlavou. To musí byť zlý sen, tá ženská s ním predsa ísť nemôže. „To nie je pravda..." Ako keby nestačilo, že od únavy ledva stál na nohách, ešte ho muselo postretnúť toto. Naozaj deň blbec. A to ani nebol piatok trinásteho.

„Prečo by som si mala vymýšľať?" okamžite sa naježila Zdena. „Ak mi neveríš, opýtaj sa riaditeľky. To ona ma tam poslala namiesto Petra," nahnevane zasyčala, odula sa a ako urazená princezná odkráčala so zdvihnutou hlavou zo zborovne.

A ty si, samozrejme, nadšene súhlasila, skleslo si pomyslel a psychicky sa pripravoval na vopred pokazený deň. So Zdenou to nemal šancu prežiť pri zdravom rozume. Buď príde o nervy, alebo ju vážne zabije.

„Tak to by sme mali," nahnevane si zašomral popod nos. „Krásny deň pred nami." Už mu ku šťastiu chýbal len nejaký problém so žiakmi. Ale ako poznal svoju triedu, bolo len otázkou času, kým niečo vyparatia.

„Zdenu nerieš," ozvala sa jedna z kolegýň a povzbudivo sa naňho usmiala. „Jej tá urazenosť dlho nevydrží. Ledva si sadnete do autobusu, ústa sa jej nezavrú."

Práve toho sa bojím... „Čo som komu urobil?" frustrovane si povzdychol a šomrajúc popod nos zamieril ku svojmu stolu, aby vypísal potrebné tlačivá a ešte pred odchodom ich zaniesol riaditeľke na podpis.

***

Mal jej plné zuby len čo nastúpili do autobusu a žiaci sa usadili na svoje miesta. Presne ako predpokladal - a predpovedala to aj staršia kolegyňa - Zdenina urazenosť zmizla ako šibnutím čarovného prútika. Na celý autobus rozdávala falošné oslnivé úsmevy a bombardovala ho prívalom otázok, ktoré viac-menej úspešne ignoroval a namiesto toho sa venoval dianiu v autobuse. Zatiaľ bol pokoj, žiaci pokojne sedeli na svojich miestach, hľadiac do obrazoviek mobilných telefónov.

„Ja sa tak neskutočne teším na to Aurelium," rozplývala sa. „Ešte nikdy som tam nebola. Ale od známych som počula, že je to úplne super. Najmä tá fyzikálna a matematická časť. A čo ty? Tešíš sa na tie optické klamy?

„Uhm," odpovedal neprítomne, myšlienkami úplne inde. Celý čas ju vnímal len na pol ucha, no Zdene to zrejme vôbec nevadilo, pokračovala vo svojom monológu ďalej.

„A ten virtuálny svet tiež musí byť super. Hoci ja by som chcela raz navštíviť aj tú expozíciu zameranú na chémiu. Snáď sa mi podarí riaditeľku presvedčiť, aby sme tam so žiakmi chodili častejšie, aj na iné predmety." Keď sa Matej otočil, aby krátko skontroloval dianie vzadu autobusu, na chvíľu stíchla, akoby sa nad niečím zamyslela, no vzápätí spustila znovu. „No povedz, Matej, aké máš plány po tom Aureliu, keď dáme žiakom rozchod? Haló, Matej, vnímaš ma vôbec?" zamávala mu dlaňou ruky popred tvár.

„Čože?" zažmurkal, vyrušený z myšlienok o nastávajúcom víkende, ktorý plánoval stráviť s Jakubom. „Čo si hovorila?"

Zdena pretočila očami. „Ty si úplne mimo, človeče. Pýtala som sa, či si nepôjdeme niekde sadnúť počas rozchodu. Zohriať sa, pokecať a tak. Veď to poznáš, nie?"

„A načo? Mne zima nevadí. Rád sa prechádzam. Chcem si čo najviac prejsť mesto, maximálne sa niekde narýchlo najesť. Nie vysedávať na kávičke a vykecávať sa."

„A kto tu hovoril o káve?" zasmiala sa Zdena a koketne pohodila vlasmi.

„A o čom teda celý čas hovoríš?" nechápavo nadvihol obočie.

„Predsa o niečom tvrdšom," tajomne zašepkala a náročky sa nenápadne obzrela, či ich niekto nepočúval.

Matej začínal tušiť, o čo jej išlo. Ale jeho tak ľahko nedostane. A pokiaľ sa snažila o niečo iné, má smolu úplne. „Zabudni. V práci zásadne nepijem alkohol. Ani počas rozchodu."

„Pivo nepovažujem za alkohol," afektovane sa zasmiala. „Napokon, nikto sa to nedozvie," naklonila sa k nemu ešte bližšie, až sa ho takmer dotýkala tvárou, pričom ho rukou pohladila po kolene.

Matejovi to bolo vrcholne nepríjemné. Akoby nestačilo, že musel trpieť jej prítomnosť, ešte musí znášať aj jej obťažovanie?

„V žiadnom prípade. Ak chceš riskovať, riskuj sama. Mňa do toho neťahaj," odsekol jej a odtiahol jej ruku preč.

„Nevadí," naoko smutne vzdychla, no vnútri nej to vrelo. Čo si ten idiot dovoľuje? Opäť ju odmietol! To snáď nie je možné! Veď jej dokázal odolať málokto. Nie že by bol rád, že sa oňho zaujímala práve ona, namiesto toho sa k nej správal ako hulvát. Pozbierala zvyšky svojej hrdosti a pokračovala. „Tak možno niekedy nabudúce, po práci, čo ty na to?"

Matej v duchu zavyl. Tá ženská snáď bola úplne nechápavá! „Prepáč, ale nemám záujem. Už som ti povedal, že som zadaný," preniesol tvrdšie ako plánoval. Pohár jeho trpezlivosti začínal pretekať. Ak Zdena nedokázala prijať odmietnutie, alebo pochopiť, že nemá záujem, musel byť rázny. „A aj keby som nebol, s kolegyňami z práce si nikdy nič nezačínam."

Zdene zamrzol úsmev na tvári. Tak toto si prehnal, Matej Kozáčik. Chceš vojnu? Máš ju mať. Ešte uvidíš, čoho je schopná ohrdnutá žena!

Urazene sa otočila k oknu a do konca exkurzie sa s ním bavila odmerane a takmer výlučne o organizačných záležitostiach, aby pochopil, ako ju zranil.