Piáno pre Jakuba (Dočasne pozastavené)

12.

Jakub zalapal po dychu. Obidvoma rukami pevne zvieral volant a snažil sa nedať najavo nervozitu a strach, čo sa ho zmocnili po vyslovení Miškovej otázky. Prečo sa na to vôbec pýtal? Tušil vari niečo? Alebo sa len úplne nevinne zaujímal a on v tej otázke zbytočne videl niečo viac?

Presne tohto sa obával. Že skôr či neskôr poľaví v ostražitosti, nedá si pozor a Miško si niečo všimne a začne premýšľať nad tým, že by medzi nimi mohlo byť niečo viac. A bude sa pýtať.

Pri pohľade do spätného zrkadla videl, že Miško netrpezlivo čaká na odpoveď. Nemohol už dlhšie mlčať, aby v ňom nevzbudil podozrenie, že sa medzi nimi naozaj niečo deje, no zároveň musel odpovedať tak, aby náhodou neprezradil niečo, na čo sa Miško vlastne vôbec nepýtal. Možno bola Miškova otázka naozaj nevinná a bol by blázon, keby sa nechal nachytať. Musí ísť na to diplomaticky.

„Sme... Kamaráti. Čo iné by medzi nami malo byť?" opýtal sa po chvíli a snažil sa, aby jeho hlas znel čo najneutrálnejšie. „Ako ti to vôbec napadlo?"

„Držali ste sa za ruky a to kamaráti nerobia."

Zbledol. Ten rozhovor sa vôbec nevyvíjal dobre. Nemohol Miško prosto zaspať? „To máš zase odkiaľ, krpec? Ty sa so svojimi kamarátmi nikdy nedržíš za ruku?"

„Občas," pripustil Miško po krátkom premýšľaní. „Ale ja som ešte dieťa. A ty si dospelý. Marek povedal, že dvaja dospelí muži sa držia za ruky iba vtedy, keď sú frajeri a chcú spolu spať. Ja tomu síce nerozumiem, ale jeho brat má kamaráta, ktorý je gay, takže on to musí vedieť," vysvetľoval Miško dôležito, zatiaľ čo Jakub sa vnútorne rúcal. Toto už nezakecá.

„A ty vieš, kto je gay?" prekvapene nadvihol obočie a v spätnom zrkadle s ním udržiaval kontakt.

„Samozrejme," pretočil Miško očami. „To už vie každý v triede. To je muž, čo sa mu páčia muži. A žena, ktorej sa páčia ženy, je lesba."

Panebože. Takýto rozhovor nemal s Miškom nikdy viesť, a už vôbec nie v aute. Toto bolo zlé, veľmi zlé. Ak urýchlene niečo nevymyslí, zamotá sa do toho tak, že už nebude úniku. S myšlienkami úplne inde, šoféroval úplne automaticky, bez toho, aby premýšľal kam ide. Odrazu si prekvapene uvedomil, že zatáča k ich bytovke. Divil sa, že sa neocitli na opačnom konci mesta. V každom prípade, príchod domov bola jeho záchrana. 

„Myšiak, porozprávame sa o tom inokedy, dobre? Už sme doma. Musíš si ešte napísať úlohy a čo najskôr ísť spať, aby si bol zajtra fit. Tak poď," otvoril mu dvere, aby mohol Miško vystúpiť.

O pár minút si do batoha nahádzal pár vecí, vrátane nabíjačky, učebnice a poznámok na komunikáciu v anglickom jazyku, dal si rýchlu sprchu a oblečený vo svojich obľúbených džínsoch a tričku prešiel do kuchyne.

„Mami, idem ešte preč, potrebujem si niečo vybaviť," oznámil žene stojacej za sporákom. „S večerou ma nečakaj. Totiž," zahryzol si do pery, „možno prídem až ráno..."

„Kubko?" mama naňho uprela vystrašený pohľad. „Ideš k nemu?" Keď Jakub len nemo prikývol, utrela si ruky do zástery a pristúpila k nemu. „Buď opatrný, dobre?"

„Mami, mám dvadsať," naježil sa. „Viem sa o seba postarať."

„O tom nepochybujem, zlato," uistila ho a pohladila syna po líci. „Verím ti, že si zodpovedný mladý muž, ale aj keď budeš mať tridsať, stále budem mať o teba strach," smutne sa usmiala. „Také sú mamy, vieš?"

„Viem. Prepáč," zamumlal a sklonil sa, aby ju pobozkal na tvár. „Keď už budem vonku, nepotrebuješ niečo?"

„Nie. Ale mohol by si, prosím ťa, vyniesť smeti? Miška už nechcem posielať do tej tmy."

„Jasné, vynesiem ich. Aj tak to väčšinou robím iba ja."

Mama sa na Jakuba vďačne usmiala. „Tak si dávaj pozor."

„Dobre," ubezpečil Jakub mamu, pobozkal ju do vlasov, rozlúčil sa s Miškom a už ho nebolo.

O malú chvíľu už opatrne kráčal zľadovateľým chodníčkom ku kontajnerom. Takmer sa potkol o pohodený smrek, ktorý bol ešte pred pár dňami vianočným stromčekom. Potichu zahrešil. „Do riti aj s Vianocami. Keď to už chcú tak veľmi oslavovať, nemôžu si kúpiť aspoň umelý? Iba čo to tu zavadzia..."

Zababušil sa do bundy, prešiel k autu a vydal sa čeliť nočným dobrodružstvám.

***

Nervózne postával pred známymi dverami a premýšľal, či nemal Matejovi najprv radšej zavolať.  Čo ak tam bude mať Matej nejakú návštevu, a on tam vpadne ako veľká voda, bez ohlásenia? No ak to neskúsi, nezistí to. Nadýchol sa a zazvonil.

„Jakub? Čo tu robíš?" Matej ostal zarazene stáť na prahu dverí. Prekvapenie na jeho tvári bolo nefalšované. Napokon sa zoširoka usmial, rád, že ho opäť vidí.

„Si sám? Môžem dnu?" ticho sa opýtal Jakub. „Nechcem to riešiť na chodbe."

„Jasné, poď," spamätal sa Matej po chvíli a odstúpil od dverí, aby mohol Jakub vojsť. „Stalo sa niečo?" opatrne sa opýtal, vidiac, že sa mladík tvári ako kôpka nešťastia.

„Nie, len... Chcem sa ospravedlniť za to, ako som sa správal," povedal, hľadiac Matejovi priamo do očí. „Nemal som na teba tak vyletieť. Mrzí ma to. A," siahol do batoha, vybral z neho veľkú bonboniéru a podával ju prekvapenému mužovi: „toto je pre teba. Merci za to, že si."

„To si nemusel," vydýchol Matej. „Nehnevám sa na teba. Len ma prekvapilo, keď si tak vybuchol. Ale chápem ťa. Máš toho teraz veľa."

„Viem, že som nemusel," zamumlal Jakub. „Ale chcel som.  A prepáč, že som sem vtrhol takto neohlásene, ale -"

„Pšššt." Matej ho umlčal prstom na perách. „Môžeš sem prísť kedykoľvek chceš, to dobre vieš. A teraz poď ďalej, dáme si niečo dobré na zahriatie, čo ty na to?"

„Som za," konečne sa usmial Jakub. „Vonku je strašná zima."

***

Chúlil sa v Matejovom náručí na dôverne známom gauči a cítil sa neskutočne príjemne. Nervozita, ktorá sa jeho útrobami rozlievala ešte pred pár dňami, sa úplne vytratila. Tentokrát si Matejovu prítomnosť a jeho dotyky doslova vychutnával. Už ani v najmenšom nepochyboval, že vrátiť sa tam bolo to najlepšie rozhodnutie. Netrápila ho už ani obava zo skúšky, Matejove bozky spoľahlivo zahnali všetok stres a pochmúrne myšlienky. Tichá hudba, hrajúca z CD prehrávača iba dokresľovala atmosféru, ktorá medzi dvomi mužmi vládla.

„Asi si ťa nezaslúžim, ale som rád, že ťa mám," prehlásil odrazu, keď medzi nimi na chvíľu zavládlo ticho.

„Veď aj ja som rád, že mám teba," usmial sa Matej a pohladil ho po chrbte. „Nevymenil by som ťa za nič na svete."

„Aj keby si to skúsil, nezbavil by si sa ma," zazubil sa. „Ja som totiž strašne dotieravý, keď ide o niečo, čo mám rád."

Matej sa namiesto odpovede sklonil a nežne Jakuba pobozkal. Mladík okamžite začal spolupracovať a o chvíľu ich jazyky zvádzali vopred prehratý boj o nadvládu. Keď sa od seba konečne odtrhli, Jakub žiaril šťastím a spokojnosťou. Zahľadel sa Matejovi do očí a znovu, ako už veľakrát predtým, musel obdivovať ich krásu a hĺbku. Mierne omámený vareným vínom a mužovou vôňou sa odhodlal na otázku, ktorá mu po celý čas neschádzala z mysle.

„Nemohol by som u teba ostať na noc?"