Piáno pre Jakuba (Dočasne pozastavené)

7.

Jakub na Mateja chvíľu nechápavo hľadel a premýšľal, kde je ten pes zakopaný. Čo mohlo byť na dvadsiatom deviatom februári také zvláštne? Keď mu konečne došiel význam mužových slov, jeho tvár sa skrivila do prekvapeného úškľabku a ledva zadržal smiech.

„To ako vážne?“ neveriacky sa opýtal, sadnúc si tak, aby si mohli hľadieť do očí. Keď Matej bez slova prikývol, už mu trhalo kútikmi úst, no ešte stále sa držal na uzde. „Tak to je fakt blbé. To ale znamená,“ na malý moment sa zamyslel, „že si potom ešte mladší ako Miško. Či?“

„Mal som ti čo povedať,“ pretočil Matej očami, hoci vedel, že to aj tak nemohol tajiť donekonečna.

„Dozvedel by som sa to,“ vyplazil mu Jakub jazyk. „Tak čo, si mladší ako Miško, alebo nie?‘

„Bohužiaľ áno. Budúci rok budem mať oficiálne len osem,“ potvrdil Matej pobavene, na čo sa Jakub už nedokázal krotiť a schuti sa rozosmial.

„Ako si to zvládal keď si bol dieťa?“ zaujímal sa, keď sa upokojil. „Mne sa decká smiali len kvôli prvému aprílu, neviem si predstaviť, ako si to musel znášať ty. Ešte aj meniny v jeden týždeň. Horšie by už bolo len volať sa Adam a narodiť sa na Vianoce.“

„Máš pravdu, nebolo to bohviečo,“ priznal Matej a rozhovoril sa: „Ako malý som to až tak nevnímal, darčeky a tortu som dostal vždy a bolo mi jedno kedy. No keď som začal chodiť na základnú, dosť ma to trápilo. Deti vedia byť kruté a dali mi pocítiť, že som iný. Vysmievali sa mi, že som malé batoľa a nemám v škole čo robiť. Nie raz som prišiel domov zo školy s plačom, že sa mi decká zase posmievali.“ Matej sa na chvíľu odmlčal, spomínajúc na posmešky spolužiakov, ktoré v ňom aj po rokoch vyvolávali zvláštny smútok. „Potom mi ale naši vysvetlili, že vďaka tomu dátumu narodenia som výnimočný. Že takých ľudí je veľmi málo a ja patrím medzi nich. A povedali, že môžem oslavovať narodeniny dva dni v roku. Dvadsiateho ôsmeho februára aj prvého marca. A keď k tomu pripočítam meniny, oslavoval som v priebehu týždňa trikrát. No neber to,“ zakončil svoje rozprávanie. „Potom mi už každý závidel.“

„Tak tomu verím. To by sa páčilo aj mne.“

„Ale dosť už o narodeninách. Je sedem, najvyšší čas na večeru, čo povieš?“

„To, že som už hladný ako vlk, len mi bolo blbé niečo povedať,“ šepol Jakub rozpačito.

„Ty blázonko,“ vzdychol Matej. „Veď som ti povedal, že sa tu máš cítiť ako doma. Keď si hladný, stačí povedať, jasné?“

„Uhm.“

„Tak čo by si si dal? Alebo si len objednáme pizzu?“

Jakubovi zažiarili oči. „To znie super. Tú chvíľu ešte vydržím. A rozhodne si tentoraz dám nejakú menej pikantnú než minule.“

Matej sa pobavene zasmial. „Ale hovoril si, že to nebolo také strašné.“

„Nebolo, ale -“

„Jasné, pochopil som. Kubko nemá rád pikantné veci.“

„Kubko má rád iné veci,“ žmurkol a vyskočil z gauča. „A na jednu mám práve chuť. Pridáš sa?“

„Nerozumiem,“ pokrútil hlavou. Naozaj mal pocit, že bol Jakub práve dvojzmyselný?

„Predsa na cigaretu,“ vytiahol mladík z batoha krabičku cigariet a mieril smerom na balkón. „Tak ideš?“

„Nemal by si toľko fajčiť,“ napomínal ho Matej.

„Musím fajčiť, keď som nervózny," zamumlal. „Ale sľubujem, na dnes to bude posledná.“

„Tak dobre,“ súhlasil Matej napokon. „Dám si s tebou. Ale potom sa už budeš venovať len mne.“

Jakub naprázdno preglgol. Ten večer asi triezvy nezvládne. „A dáme si aj tú sľúbenú medovinu?“

„Samozrejme, musíš sa trochu uvoľniť. Urobíme si pekný večer. A neboj sa, ja nehryziem.“

***

Ležal vedľa Mateja a márne sa snažil zaspať. Chrbtom otočený k mužovi, v ktorého posteli práve trávil noc, hľadel na okno a hlavou mu vírilo neskutočné množstvo myšlienok a pocitov. Mal dojem, že vybuchne, že to nevydrží a zblázni sa. Svetlo pouličnej lampy, osvetľujúce izbu malým kužeľom svetla, v ňom len umocňovalo nepokoj a namiesto toho, aby pokojne ležal, bol celý v kŕči.

Hoci večer dopadol nad jeho očakávanie a nakoniec sa – možno aj vďaka skvelej pizzi a vypitej medovine – uvoľnil a chvíle strávené v Matejovej spoločnosti si dokonale užil, akonáhle si ľahli spať, bol tam, kde predtým. Znervózňoval ho fakt, že leží v jednej posteli s mužom, ktorý dokonalo vyzerá, je gay a má záujem práve oňho. Dosť na to, aby sa jeho myšlienky začali uberať nebezpečným smerom.

Od chvíle, ako Matej vyšiel zo sprchy, oblečený v tmavomodrých pyžamových nohaviciach a bielom tričku s krátkym rukávom, odhaliac tak časť tetovania na paži, zmocnila sa ho neodbytná predstava, že tých kresieb bolo na Matejovej koži viac. Fascinovala ho a zabíjala zároveň. Túžil preskúmať jeho telo, zistiť, koľko obrázkov ho naozaj zdobilo, ale zatiaľ nemal odvahu. Bohato mu stačilo vedomie, že Matej obvykle spával o niečo menej oblečený – len vo voľnejších trenírkach a tielku. Bol mu vďačný, že si kvôli nemu obliekol pyžamo, aby ho nepriviedol do rozpakov, no nenávidel ho za to, že to vôbec pred ním spomenul a naštartoval jeho šialenú predstavivosť na plné obrátky.

Odrazu pocítil na svojom boku mužovu ruku. Mal čo robiť, aby nevykríkol, čo ho to prekvapilo. Bol presvedčený, že budú ležať takto vedľa seba celú noc. Keď Matejova ruka mimovoľne skĺzla na jeho zadok, takmer ani nedýchal. Zavrel oči a hrýzol si spodnú peru. Upokoj sa a zhlboka dýchať, hovoril si. Ani si neuvedomil, že nahlas vzdychol, čím upútal Matejovu pozornosť.

„Deje sa niečo?“ zamumlal ospalo.

„Nie, len –“

„Nemôžeš spať?“

„Uhm.“ Cítil sa tak trápne. Prečo nezdrhol, kým bol čas? Mohol si ušetriť tento trapas.

„Niečo ťa trápi?“ Jakub sa namiesto odpovede nepokojne zavrtel. To bola pre Mateja dostatočná odpoveď. „Vieš, že sa mi môžeš zveriť s čímkoľvek a nebudem sa ti smiať,“ ubezpečil ho. „Ale nútiť ťa nemôžem.“

„Ja viem,“ povzdychol si. Nabral odvahu, pretočil sa, aby na Mateja v slabo osvetlenej izbe videl. „Len... Nie som zvyknutý rozprávať o svojich pocitoch. A... znervózňuješ ma.“ Posledné slová takmer zašepkal, dúfajúc, že ich Matej nepočul. Tak strašne sa hanbil.

Matej si frustrovane prehrabol vlasy. Robil všetko pre to, aby bol Jakub v pohode, no zrejme ani to nestačilo. „Pozri, ak je problémom to, že spíme v jednej posteli, môžem ísť spať do obývačky,“ navrhol.

„Nie!“ vykríkol Jakub prudšie, ako by si želal. „Som rád, že si so mnou. Len je to pre mňa úplne nová situácia. Doteraz som takmer s nikým nechodil, ak teda nepočítam tie trápne pokusy o zbalenie dievčat,“ zahanbene vysvetlil, „nieto ešte s niekým spal v jednej posteli. Cítim sa tak strašne trápne...“

„Vôbec sa nemáš prečo,“ ubezpečil ho Matej a pohladil po vlasoch. „Naopak, som rád, že všetky tieto nové veci zažívaš práve so mnou. Tak sa už pre to netráp, uvoľni sa a spi. Cez deň si tvrdo pracoval, musíš sa poriadne vyspať.“

„Ďakujem,“ šťastne sa usmial. Predchádzajúca nervozita a chmúrne myšlienky sa vytratili ako šibnutím čarovného prútika a v jeho duši zavládol pokoj. Pritúlil sa bližšie k Matejovi a objal ho okolo pása. „Mám ťa rád. Dobrú noc.“

„Aj ja teba, zlato. Dobre sa vyspi.“

Tesne predtým, než sa Jakub definitívne ponoril do ríše snov, cítil, ako mu Matej vtisol nežný bozk do vlasov. To milé gesto mu vyčarovalo úsmev na tvári a definitívne ho presvedčilo, že uplynulý deň stál za to.