Piáno pre Jakuba (Dočasne pozastavené)

27.

„Čo to, do riti, malo znamenať?"

Zaskočená Zdena neveriacky hľadela na odchádzajúci Matejov chrbát a nechápavo krútila hlavou. Čo si ten chlap o sebe myslí, keď si k nej neustále dovoľuje? Vari nevie, čo sa patrí? Úplne ju svojím hulvátskym správaním vyviedol z miery. Ani sa nezmohla na slovo obrany.

Opäť ju odmietol. Ako sa hovorí, trikrát a dosť. Za toto draho zaplatí. Rozhodnutá nenechať to len tak, začala spriadať plány pomsty. Ale ako ho má dostať, keď ten chlap ju neustále od seba odháňa? Dokonca nadobudla pocit, že sa jej vyslovene vyhýba a pri stretnutí s ňou je nervózny a odťažitý. Zato toho mladého chalana si pri sebe držal až príliš blízko.

V tej chvíli jej svitlo. Ten chlapec rozhodne nevyzeral, že by bol Matejov kamarát, či nejaký príbuzný. Veď sa držali za ruky. Alebo sa jej to iba zdalo? Pri predstave, že by Matej naozaj mohol byť gay, znechutene zvraštila tvár a radšej tú myšlienku rýchlo odplašila z hlavy. Na také typy mala doteraz predsa nos. Pri Matejovi necítila nič. Musel byť heterák.

„Veď ja si na teba posvietim, ty hajzel," nahnevane si odfrkla.

„Hovorila si niečo, drahá?"

Takmer od ľaku vykríkla, keď sa jej za chrbtom ozval manželov hrubý hlas. Zachovala však pokoj, nadýchla sa, nasadila profesionálny úsmev a otočila sa. „Nie, nič dôležité. A kde si vlastne bol tak dlho? Myslela som, že ten chlieb ideš kúpiť, nie ho piecť do pekárne."

„Niekto je tu zase vtipný, čo?" zasmial sa vysoký holohlavý muž s niekoľkodňovým strniskom, oblečený v čiernom kabáte. „Bolo tam veľa ľudí, musel som čakať. No ale hybaj, ideme domov, lebo už som vďaka tebe stratil niekoľko cenných hodín. Nechápem, prečo sme nemohli vybehnúť na nákupy v Trnave, ale museli sa trepať do Blavy."

„Lebo v Trnave nič zaujímavé nemajú," odula sa Zdena. „Už by si to mohol vedieť. Nikdy si tam nič nevyberiem."

„Dobre, tak ja si to už konečne zapamätám, že si taká vyberavá, ale teraz nastupuj do auta," netrpezlivo zavrčal muž. „Ešte mám doma veľa práce a o chvíľu bude večer."

Predtým, než sa strieborný Mercedes Benz pohol z parkoviska, zaznela v aute tichá výčitka. „Nikdy nemyslíš na nič iné, len na tú svoju sprostú prácu..."

***

Za ten čas, čo boli spolu, Jakub nevidel Mateja tak rozhodeného ako v to popoludnie. Dovtedy vysmiaty a bezstarostný muž sa ako šibnutím čarovného prútika zmenil na niekoho úplne iného. Takmer kŕčovito zvieral volant a so zatnutou čeľusťou sa sústredil na vozovku. Keď vyšli z mesta a dostali sa na diaľnicu, zúrivo šliapol na plyn a uháňal tak rýchlo ako sa dalo. Bolo očividné, že sa chce čo najskôr dostať preč. Čo najďalej od tej ženskej. Domov.

Jakub ho na jednej strane chápal. No zároveň mu bolo smutno. Návratom do Trnavy sa víkendová idylka skončí a nastane smutná realita. Opäť sa vráti ku skriptám a plátnu. Smutne si vzdychol. Niežeby ho škola nebavila a nemaľoval rád, ale keby to bolo možné, najradšej by ostal s Matejom. Najlepšie už navždy.

Matej dlho mlčal. A Jakub sa nechcel pýtať. Bál sa, že by mohol položiť nejakú nevhodnú otázku, ktorá by Mateja ešte väčšmi popudila. A naozaj nechcel byť hromozvodom, na ktorom si Matej vybije svoju zlosť a frustráciu. Zavŕtal sa hlbšie do sedadla a ticho hľadel na scenériu za oknami auta. Slnko sa už skláňalo k obzoru a oznamovalo, že nepotrvá dlho a krajina sa ponorí do tmy.

Priamo úmerne s ubúdajúcimi lúčmi sa zhoršovala Jakubova nálada. Víkendová pohoda a radosť boli preč. O hodinku, dve už bude zase sám vo svojej izbe a dookola bude premýšľať nad zbabranou skúškou.